Komuniké

Úvod listu

I. ČASŤ

1.1 Otrasy v katolíckej populácii na Slovensku
O prudkom odlive veriacich a jeho možných príčinách

1.2 Robme dobre všetkým, ale najmä príslušníkom svojej viery
O nekresťanskej a neeurópskej imigrácii do Európy

1.3 Oroduj za nás, Matka Sedembolestná
O cyrilo-metodskom lieku na pohanské modly akou je i Pačamama

1.4 Odvolaný arcibiskup Róbert Bezák Superstar
O slovenskom „kardinálovi Schönbornovi“ a homoheréze

1.5 Vakcína je sloboda. Vojna je mier
O zatvorených kostoloch, prijímaní na ruku a o možnosti v krajnej núdzi, z ktorej sa stala morálna povinnosť

1.6 Roky prelievania Kristovej krvi „za všetkých“
O slovenskej neochote opraviť konsekračné slová

II. ČASŤ

2.1 Kto sú bezradní slovenskí katolíci?
O katolíkoch, ktorí vedú vnútorný zápas o poslušnosť autorite, ktorá by ich viedla k spáchaniu hriechov či k zapretiu viery v jej úplnosti

2.2 Len aby sa neskĺzlo k obyčajnej teatrálnosti...
O „strážcoch tradície“ chrániacich tradíciu samu pred sebou

2.3 Len pätoro slov povedať v jazyku ľudu
O omši a jazyku, ktoré priniesli slovenskému národu sv. Cyril a Metod

2.4 Slovenský národ ako priateľ starých pomerov
O stručnej filozofii dejín nášho národa, ktorý sa vyhýba revolúciám

2.5 Bozk národu — facka tradícii
O koncile, ktorý slovenský exil pochopil ako výhru národných ambícií

2.6 Slovenské lastovičky ducha pokroku
O modloslužbe revolučnej, vznešenej, ktorá požiera svoje deti

III. ZÁVER

Poznámky pod čiarou


Vaša Svätosť,
pápež František,

ako rímski katolíci sme privítali správu o historickej návšteve našej domoviny samotným Najvyšším Rímskym Pontifikom, ktorý stojí viditeľne na čele nášmu slovenskému národu kedysi tak drahej, jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Návšteva Vašej Svätosti bola naplánovaná na 12. až 15. septembra tohto roku (2021). So znepokojením sme zároveň prijali správy o podlomenom zdraví Vašej Svätosti, a správy o tom, že v dôsledku toho by sa Vaša návšteva na Slovensku nemusela uskutočniť či už v plánovanom rozsahu alebo vôbec. Avšak skutočnosti, ktoré Vám chceme v tejto správe predostrieť, neznesú už viac odklad.

Nech už by teda tomu bolo akokoľvek, možno už Vašu Svätosť stihli mnohí slovenskí kňazi v Ríme oboznámiť s našou starobylou slovanskou zvyklosťou vítať hostí chlebom a soľou. Vítať chlebom, o ktorý prosíme každý deň nášho Boha-Otca v modlitbe Otče náš, nie je nezvyčajné — ale prečo vítame i soľou?

Naša prostonárodná ľudová slovesnosť[1] tradovaná z generácie na generáciu zachovala presvedčenie našich predkov ešte z predkresťanských čias o tom, že „soľ je nad zlato“; teda o tom, že za istých okolností môže byť soľ po materiálnej stránke hodnotnejšia ako všetko zlato a drahé kamene tohto sveta. Náš Pán Ježiš Kristus však vo vedomí nášho národa povýšil vnímanie hodnoty soli z prízemného materiálneho na vyššie duchovné, keď označil apoštolov za „soľ zeme“ (Mt 5, 13) a „svetlo sveta“ (Mt 5, 14). Odvtedy spolu s Cirkvou veríme, že ako soľ udržuje od hniloby to, čo sa ňou posolí, tak majú apoštoli, ich následníci i nasledovatelia udržiavať pokolenie ľudské od duševnej hniloby a od mravnej nákazy, ktorá má spravidla korene v tom, čo veríme, resp. v tom, čo nie sme ochotní uveriť.

Veď ak soľ stratí chuť a zvetrá tak ako smolná soľ Židov[2] — čím ju osolia? Ak apoštoli, ich následníci a nasledovatelia nebudú chrániť národy od mravnej nákazy, tak kto potom?

Sám Spasiteľ v tomto podobenstve apoštolom prikazuje, aby sa zo strachu či z ľudských ohľadov neostýchali vyjsť s pravdou von, lebo ináč nielenže by neboli iným na osoh, ale ešte by i oni sami stratili vieru — a vyzýva ich k tomu slovami: Nech svieti Vaše svetlo pred ľuďmi! (porov. Mt 5, 16) Pápež Benedikt XVI. v liste nemeckým biskupom dodáva: „Mnohí nesú zodpovednosť za všetkých. Spoločenstvo mnohých musí byť svetlom na svietniku, mestom na vrchu, kvasom pre všetkých.“[3]

Preto, Vaša Svätosť, dovoľte, aby sme Vás na rozdiel od našich bratov, ktorí Vás budú ako kráľa z našej prostonárodnej rozprávky vítať pomyselným zlatom a drahými kameňmi — my, nemnohí bezradní slovenskí katolíci — privítali najmä trpkou evanjeliovou soľou.

Túto správu sme posolili bezradnosťou tých, ktorí nepatria do tej bezproblémovej časti katolíckej Cirkvi, ktorá sa dokáže za každých okolností stotožniť so svetom, spolupracovať s ním za akýchkoľvek podmienok a prispôsobiť sa mu vo všetkom.

Naša bezradnosť nie je len dielom posledných rokov, keď sa rýchlosť a hĺbka prispôsobovania Cirkvi svetu dostala na tak vysokú úroveň, že pravidlá, ktoré ešte predchádzajúca generácia považovala za nemenné, sa menia priamo pred našimi očami. Katolíci v našej vlasti — ako aj celý katolícky svet, ktorého bol a je slovenský národ súčasťou už takmer 1160 rokov — sa potácajú nad priepasťou duchovnej skazy už niekoľko desaťročí.

Jeden z Vašich predchodcov, pápež Ján XXIII. (* 1881 — † 1963), odmietol načúvať „prorokom skazy“. Prorokom skazy dnes už nie je nutné načúvať, ani nie je nutné o skaze prorokovať — skaza je už tu. Nie sú to naše uši, ktoré by sme si museli zapchávať, teraz by sme už museli zatvárať oči, aby sme ju nevideli.

Nech je teda evanjeliová soľ z tejto správy na duchovný osoh našim blížnym v národe a celej „ecclesia militans“, teda jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi ešte stále bojujúcej na tomto svete o spásu duší.


I.

Tedy odpovedal zlý duch a riekol im:
„Ježiša znám a o Pavlovi viem: ale kto ste vy?“ [1*]

(Sk 19, 15)

Tu naplnilo sa mesto zmätkom, i chytili... sprievodníkov Pavlových, a jednomyseľne rútili sa do divadla. A keď Pavel chcel ísť medzi ľud [2*], nedopustili [3*] mu učeníci.
[...] A jedni kričali tak, iní inak, lebo v zhromaždení bol zmätok, a zväčša ani nevedeli, prečo sa zišli. ... všetci volali jedným hlasom asi dve hodiny a vykrikovali: „Veľká je Diana Efezanov!“

(Sk 19, 29 a 30 a 32 a 34)


1.1
Otrasy v katolíckej populácii na Slovensku

O prudkom odlive veriacich a jeho možných príčinách

1.1.1 Vaša Svätosť, tak ako celý svet, aj Slovensko čelí stálemu pretrvávajúcemu úbytku veriacich katolíkov. Nič na tom nedokážu zmeniť šikovne interpretované štatistiky, vychádzajúce zvnútra Cirkvi, ktoré odmietajú vidieť nárast svetovej populácie a hovoria o náraste počtu katolíkov vo svete len vzhľadom na absolútne čísla. Kontext, v ktorom je zrejmé, že Európa a jej dcéra Amerika sústavne prichádzajú o desaťtisíce katolíkov — vďaka apostáze, bludom či morálnemu úpadku — je prehliadaný a marginalizovaný.

1.1.2 Preto Vás, Vaša Svätosť, musíme v prvom rade oboznámiť s tým, že slovenský národ už viac nie je národom, ktorého väčšina by úprimne praktizovala katolícku vieru. V roku 2011 sa ku katolíckej viere prihlásili takmer trištvrtiny[4] zo všetkých obyvateľov Slovenska ako nominálni katolíci. Z nich však podľa iných prieskumov menej ako polovica navštevuje sv. omšu aspoň raz týždenne (cca 43%). Ak by sme tento údaj vzali za smerodajný pre určenie toho, či sú praktizujúcimi, zistili by sme, že na Slovensku sme v roku 2011 mohli rátať s nie viac ako jednou tretinou (31%) praktizujúcich katolíkov, čo predstavuje niečo okolo poldruha milióna duší.[5]

1.1.3 Avšak smer vývinu celkového počtu praktizujúcich katolíkov u nás za posledné desaťročia naznačuje — a prvé správy z nedávneho nového sčítania obyvateľstva to na značnom poklese počtu tých nominálnych katolíkov potvrdzujú — že Vás ako svojho Svätého Otca bude na Slovensku tento raz pri optimistickom scenári vnímať minimálne o 20% menej nominálnych katolíkov, než tomu bolo pri poslednej apoštolskej návšteve pápeža Jána Pavla II. (* 1920 — † 2005) v roku 2003.[6]

1.1.4 Kde hľadať príčinu tohto neutešeného stavu? Nie je možné sa neustále vyhovárať na sekularizáciu, ako hlavnú príčinu tohto úpadku. Cirkev je svätá, ale jej pastieri sú hriešni, a preto je potrebné hľadať podiel viny aj na ich strane. Pokiaľ sú oni tou „soľou zeme“, tak musia prevziať svoj podiel zodpovednosti za súčasný stav. Je však zrejmé, že ich vina na postupujúcej sekularizácii vo svete nespočíva v zanedbávaní prispôsobovania sa svetu tak, ako nám to bolo posledných šesťdesiat rokov neustále zdôrazňované. Pastieri prispôsobili Cirkev svetu do miery v jej histórii nevídanej, avšak výsledok svedčí o tom, že žiadne „nové Turíce“ — ktoré nám sľubovali otcovia Druhého vatikánskeho koncilu — neprichádzajú. Je preto logické, že bezradní katolíci začínajú hľadať príčiny úpadku práve v onom neustálom prispôsobovaní sa svetu.

1.1.5 Ak však vezmeme navyše do úvahy, že Vašu Svätosť vnímajú veriaci na Slovensku najmä prostredníctvom tém ako je podpora imigrácie, vnášanie pohanskej inkskej bohyne Pačamama do katolíckych chrámov, možné znovuotváranie kauzy bývalého odvolaného arcibiskupa Róberta Bezáka, či nekritickú podporu očkovania experimentálnymi vakcínami, ktoré boli testované, vyvinuté alebo priamo vyrobené za pomoci embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr pochádzajúcich z násilných potratov — potom sa nemožno čudovať, že reputácia Vašej Svätosti u nás utrpela aj nad rámec toho, čo bolo možné až doteraz považovať za „stály pretrvávajúci úbytok“ katolíckej populácie.

1.1.6 Pridajme k tomu úslužnú servilitu našich otcov biskupov voči štátnej moci, ktorá sa počas pontifikátu Vašej Svätosti prejavila napríklad tak, že v čase epidémie nového koronavírusu sme boli druhou krajinou v Európe s najdlhšie zatvorenými kostolmi.

1.1.7 Nehovoriac o tom, že slovenskí biskupi navonok komunikujú, že stretnutie s Vašou Svätosťou v Prešove, v Košiciach a v Šaštíne je podmienené „plnou zaočkovanosťou“ — a tak nepriamo nútia tých katolíkov, ktorí si na očkovanie morálne kompromitovanými vakcínami uplatnili výhradu vo svedomí, alebo vakcináciu experimentálnou vakcínou z obozretnosti nepodstúpili, aby svoje rozhodnutie zmenili.

1.1.8 Ako má teda v tomto svetle bežný veriaci vnímať skutočnosť, že ešte predtým, ako 13. 8. 2021 slovenskí biskupi spustili oficiálnu registráciu na podujatia s Vašou Svätosťou, bola iná — utajená registrácia pre vyvolených organizovaná Farským úradom v Bratislave-Vajnoroch[7] — ukončená už 9. 8. 2021? To, čo sa začalo pošepkávať, oprávňuje katolíkov pýtať sa, či sa s Vašou Svätosťou na letiskovej ploche môže zvítať iná kasta zhruba päťsto veriacich, ktorí — na rozdiel od všetkých ostatných — nemusia byť zaočkovaní, ale bude im stačiť iba negatívny PCR test na prítomnosť nového koronavírusu? Bezradní katolíci sa pýtajú: Predali biskupi štátu deväťdesiatdeväť ovcí, aby získali úľavy pre tú jednu?

1.1.9 Pripočítajme k tomu ešte žiadosť Konferencie biskupov Slovenska (ďalej len ako „KBS“) adresovanú Sv. Stolici o trvalé povolenie udeľovania svätého prijímania Božieho Tela na ruku v rámci celého Slovenska, a dostaneme približný nákres duchovných hraníc, ktoré rozdelili už beztak zdecimované rady katolíkov na Slovensku navonok i dovnútra ostnatým drôtom, aký si snáď pamätajú už iba naši otcovia z čias komunizmu...


1.2
Robme dobre všetkým, ale najmä príslušníkom svojej viery

O nekresťanskej a neeurópskej imigrácii do Európy

1.2.1 Vaša Svätosť, katolícka populácia na Slovensku nie je „neplodnou Sárou“, ktorú by museli nutne „oplodňovať utečenci“ z nekresťanských a neeurópskych národov.

1.2.2 Podľa Demografického atlasu Slovenskej republiky z r. 2014[8] sa rozdiely medzi hlavnými demografickými ukazovateľmi — ako je plodnosť, sobášnosť a rozvodovosť — naprieč jednotlivými regiónmi Slovenska nezmenšujú. Naopak, zostávajú stabilné a dokazujú, že oblasti s vysokým zastúpením „menej progresívnych“ veriacich dosahujú väčšiu plodnosť a sobášnosť a nižšiu rozvodovosť oproti progresívnejším a ateistickejším regiónom. Na severozápade Slovenska — v Námestovskom okrese — kde žije homogénna populácia „menej progresívneho“ slovenského rímsko-katolíckeho obyvateľstva, dosahoval prírastok populácie v rokoch 2009 až 2013 viac ako 11%.

1.2.3 Slovensko má spomedzi štátov Európskej únie napriek všetkým protivenstvám ešte stále jedno z najväčších zastúpení pôvodného európskeho a kresťanského obyvateľstva v populácii (Slovákov, Moravanov, Čechov, Poliakov, Ukrajincov, Rusínov a Maďarov slovanského pôvodu). Preto, počas migračnej krízy v rokoch 2014 až 2015, vyjadrenia Vašej Svätosti na podporu procesom nového svetového poriadku, ktorými dochádza k výmene pôvodných a kresťanských národov Európy za nové a nekresťanské, sa dotkli osobne mnohopočetných slovenských katolíckych rodín.

1.2.4 Otcovia týchto rodín pritom často dochádzajú za prácou do štátov západnej Európy a dennodenne bojujú s vypätím svojich síl o zabezpečenie duchovných i životných potrieb svojich detí. Podľa posledných odhadov môže v západnej Európe či v USA pracovať až tristotisíc našincov. A preto otcovia i matky týchto rodín veľmi ťažko prijímajú, ak ich niekto robí vinných z toho, že nevládzu niesť zodpovednosť ešte aj za prevažne moslimských utečencov.[9]

1.2.5 Napriek tomu boli médiami proti slovenským katolíckym rodinám často zneužívané slová sv. Pavla: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich,“[10] (Gal 6, 10) pričom proponenti „kultúry smrti“ sa odvolávali práve na interpretáciu Vašej Svätosti toho, kto do „rodiny veriacich“ patrí. Túto interpretáciu napokon Vaša Svätosť potvrdila neskôr vydaním encykliky „Fratelli Tutti“ (2020).[11]

1.2.6 Chápeme, že táto Vaša encyklika, jazyk v nej použitý i vyjadrenia Vašej Svätosti na túto tému dávno pred jej vydaním, sú v úplnom súlade s konštitúciou „Nostra Aetate“ (1965) Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý nás vyzýva, aby sme: „...zabudli na minulosť, pestovali úprimné vzájomné porozumenie a aby [sme] spoločne chránili a zveľaďovali sociálnu spravodlivosť, mravné hodnoty, mier a slobodu všetkých ľudí.“[12]

1.2.7 Avšak zabudnúť na minulosť nám — bezradným katolíkom — bráni samo Sväté Písmo a katolícka tradícia uchovaná v sixto-klementínskej Vulgáte, kde slová sv. Pavla apoštola sú preložené jasne ako „...operemur bonum ad omnes, maxime autem ad domesticos fidei,“[13] v slovenskom preklade z roku 1912 zas ako „...čiňme dobre všetkým, zvlášte však domácim viery“[14] a v slovenskom preklade z roku 1945 zas ako „...robme dobré všetkým, ale najmä príslušníkom svojej viery!“[15]

1.2.8 Našou svätou a jedinou pravou vierou, ktorú sme zdedili od našich predkov, je viera katolícka a do našej rodiny veriacich nepatria podľa tradície ani moslimovia, ani židia, ani budhisti. Navyše katolícka morálka pozná učenie o poradí služby k blížnemu, podľa ktorého je bezprostredná veľká hmotná núdza na prvom mieste a zaväzuje konať okamžite a účinne. Keď je však potrieb veľa a možnosti sú obmedzené, nemožno pomôcť rovnako všetkým a vo všetkom. Na prvom mieste sú vtedy najbližší rodinní príslušníci. Potom príslušníci našej viery. Veľká duchovná núdza má prednosť pred menšou hmotnou a podobne.[16]

1.2.9 Avšak nielen zjavená viera, ale aj svetlo prirodzeného rozumu nám prikazuje, aby sme mali na pamäti, že možná deštrukcia kultúry, ktorá by bola spôsobená prílivom nekontrolovaných más migrantov z cudzích etník a nekresťanských vierovyznaní, by sa nakoniec obrátila aj v neprospech samotných migrantov. Pád — civilizačný aj ekonomický — ktorý tu hrozí, spôsobí, že už nebude z čoho poskytovať pomoc nikomu a naopak, výsledkom celého ľahkovážneho podporovania migrácie bude nakoniec nárast pohanského etnocentrizmu, ktorý bez limitácie kresťanskou morálkou povedie ku krvavým konfliktom.

1.2.10 Podpora týchto trendov — zo strany Vašej Svätosti — vniesla zmätok do radov katolíkov, avšak vyvolala aj rozpaky v radoch neveriacich, ktorí sa tiež právom dovolávajú prirodzeného rozumu. Napriek tomuto všetkému však musíme povedať, že v otázke nekresťanskej imigrácie mali veriaci i neveriaci v rokoch 2014 až 2015 na Slovensku pocit, že sa ich slovenský klérus zastal a po prvý a posledný raz sa akoby postavil voči tomu, čo prichádzalo z Ríma.


1.3
Oroduj za nás, Matka Sedembolestná

O cyrilo-metodskom lieku na pohanské modly akou je i Pačamama

1.3.1 Vaša Svätosť má 15. septembra, práve na sviatok Panny Márie, slúžiť sv. omšu v Šaštíne, pri národnej bazilike zasvätenej Matke Bolestnej, ktorá je nášmu národu tak drahá.

1.3.2 I keď o uctievaní Panny Márie naším národom svedčia zmienky o zasvätených kostoloch na našom území už z 13. storočia, až pápež Pius XI. (* 1857 — † 1939) nám dovolil svojím dekrétom „Celebre apud Slovachiae gentem“, teda v preklade „Slávna u slovenského národa“ z 22. apríla 1927, používať po litániách loretánskych invokáciu „Ora pro nobis, Virgo Dolorosissima“, teda „Oroduj za nás, Matka Sedembolestná“. Tým nám de facto Pius XI. odobril uctievať Sedembolestnú Pannu Máriu ako patrónku slovenského národa.

1.3.3 Aj keď má náš národ bohatú históriu a pozná mnohé pohanské bohyne, ako napríklad Ladu či Vesnu — slovanské bohyne lásky, jari, manželstva, sejby a orby, či bohyňu Mokoš — slovanskú bohyňu zeme či plodnosti, nikdy by nás nenapadlo tieto falošné pohanské bohyne či ich symboly vnášať do našich chrámov alebo sa k nim modliť, tobôž ich stelesňovať s atribútmi Nepoškvrnenej Panny Márie, Božej rodičky — Theotokos.

1.3.4 Preto slovenskými katolíkmi nesmierne otriaslo, keď sme videli Vašu Svätosť modliť sa počas amazonskej synody v októbri 2019 pri z dreva vyrezanej soške tehotnej ženy, ktorá je vyobrazením Pačamamy, inkskej pohanskej bohyne zeme, ktorú dodnes uctievajú národy obývajúce pohorie Ánd naprieč celou Južnou Amerikou. Dokonca, z rozhodnutia Vašej Svätosti sa tento symbol pohanstva dostal do rímskych kostolov.

1.3.5 Predtým, než teda bude Vaša Svätosť slúžiť sv. omšu na sviatok našej patrónky, Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, mali by ste vedieť, že spolupatróni Európy a slovanskí vierozvestcovia Cyril a Metod pri príchode na naše územie s veľkou vervou a radosťou vytínali pohanské svätoháje rodovej viery[17] a ničili vyobrazenia pohanských bôžikov ako je Lada, Vesna či Mokoš — pričom poslednú z nich možno čo do atribútov prirovnať k Pačamame.

1.3.6 Kvôli tejto pretrvávajúcej tradícii ničenia pohanských modiel v našom národe nemôžeme, Vaša Svätosť, súhlasiť s Vašimi slovami z Post-synodálnej apoštolskej exhortácie „Querida Amazonia“ (2020) podľa ktorých „...je možné do istej miery prevziať domorodý symbol bez toho, aby hneď šlo o idolatriu. Falošná viera, ktorej sa priradí duchovný význam, môže byť použitá na dobré a nemusí byť nutne považovaná za pohanský blud.“

1.3.7 Naopak, v horlivosti za vieru nám veľmi pripomenul našich svätých Cyrila a Metoda mladý muž s predkami z nižšej rakúskej šľachty, pán Alexander Tschugguel (* 1993), ktorý pohanské sošky Pačamamy spolu so svojimi druhmi nebojácne odstránil z rímskych kostolov a hodil ich do rieky Tiber.

1.3.8 V súlade s katolíckou tradíciou totiž veríme, že Panna Mária je premožiteľkou všetkých heréz, a preto každý, kto sa snaží zničiť katolícku vieru, sa najskôr snaží buď Pannu Máriu odstrániť z našich sŕdc, alebo ju nahradiť niečím iným.

1.3.9 Nepoškvrnené srdce Panny Márie však napokon vždy zvíťazilo![18]


1.4
Odvolaný arcibiskup Róbert Bezák Superstar

O slovenskom „kardinálovi Schönbornovi“ a homoheréze

1.4.1 Vaša Svätosť, už pár mesiacov pred Vaším príchodom na Slovensko sa Mons. Róbert Bezák (* 1960), odvolaný trnavský arcibiskup, ktorému Sv. Stolica zakázala vyjadrovať sa o svojej kauze pre média, nechal počuť, že s Vami „jedol pápežskú zmrzlinu“ a „slúžil sv. omšu, čím sa cíti byť rehabilitovaný“.

1.4.2 Pripomeňme si, že Mons. Róbert Bezák bol 18. apríla 2009 menovaný pápežom Benediktom XVI. za arcibiskupa Trnavskej arcidiecézy a následne 6. júna 2009 prijal biskupskú vysviacku v Trnave — slovenskom Ríme — z rúk kardinála Jozefa Tomka. V dňoch 22. januára až 1. februára 2012 viedol Mons. Jan Baxant (* 1948), biskup litoměřický, vizitáciu v trnavskej arcidiecéze. Na základe podkladov z tejto vizitácie potom 2. júla 2012 pápež uvoľnil Róberta Bezáka z čela trnavskej diecézy.[19]

1.4.3 Kto je teda Mons. Róbert Bezák?

1.4.4 V roku 2014 o ňom vydal knihu slovenský jezuita páter Šebastián Labo, SJ (* 1931 — † 2014) pod názvom „Róbert Bezák: pravda o odvolanom arcibiskupovi“[20], ktorú mal podľa slov samotného pátra Laba nechať preložiť do taliančiny vtedajší vyslanec Sv. Otca na Slovensku, Jeho Excelencia Mons. Mario Giordana (* 1942).

1.4.5 Kniha mapuje niektoré z nespočetných listov kňazov a veriacich na margo ani nie trojročného pôsobenia Mons. Bezáka na poste trnavského arcibiskupa.

1.4.6 Páter Labo v osobnom liste, ktorý sa prelína celou knihou, nazýva Mons. Bezáka „zatajeným protestantom“ a uvádza príklady jeho prinajmenšom kontroverznej viery, ktorú odvolaný arcibiskup prezentoval v slovenských médiách. Mons. Bezák postupne verejne spochybnil doslovnú prítomnosť Tela nášho Pána Ježiša Krista v „oplátke“, tvrdil, že možno byť zároveň v nebi a zároveň v pekle, respektíve, z jeho rečí vyplývalo, že peklo má byť fyzickým miestom v nebi, v ktorom budeme musieť žiť bez toho, aby sme si to boli zaslúžili.

1.4.7 Mons. Bezák tiež vystúpil na najväčšom slovenskom hudobnom festivale Pohoda, ktorý okrem toho, že propaguje neviazaný sex, je aj najmasovejším politicko-kultúrnym a ideologickým podujatím oslavy liberalizmu na Slovensku.[21] Známe sú aj jeho časté liturgické abúzy, kedy Mons. Bezák slúžil detské sv. omše s plyšovými zvieratkami či rockové omše.[22]

1.4.8 Biskupské pôsobenie Mons. Bezáka pripomínalo v mnohých excesoch a abúzoch verejné pôsobenie neslávne známeho viedenského modernistického arcibiskupa kardinála Christopha Schönborna (* 1946). A práve preto bol Róbert Bezák tak príťažlivý pre všetky liberálne a protikatolícke médiá doma i v zahraničí — nakoľko na Slovensku bol jediným biskupom s takouto pokročilou a otvorene artikulovanou modernistickou fazónou — i keď na Západe by paradoxne mohli Mons. Bezáka ešte stále považovať za biskupa z radov tých „menej progresívnych“...[23]

1.4.9 Na povrch však časom začali vychádzať ešte závažnejšie správy o tom, že Mons. Bezák mal údajne svätiť za kňazov takých seminaristov, ktorých odmietli v iných seminároch pre ich neortodoxné postoje či dokonca ich homosexuálne sklony. Vo svojej najnovšej knihe „Levanduľová mafia. S pápežmi a biskupmi proti homo-klikám v Cirkvi“[24] o tom pojednáva aj páter Dariusz Oko (* 1960) a Mons. Bezáka obviňuje z homoherézy. [25]

1.4.10 O tom, aké ovocie tento biskup v Cirkvi zasial, svedčí aj fakt, že stúpenci Róberta Bezáka sa neštítili v roku 2014 slovne i fyzicky napadnúť v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave kňaza, ktorý k úmyslu svätej omše „za zdravie a Božiu Milosť pre arcibiskupa Róberta Bezáka pri príležitosti jeho narodenín“ dodal „a za jeho obrátenie“.

1.4.11 Nakoniec, pre časté mediálne výstupy Mons. Bezáka, jeho popularitu medzi nekatolíkmi a pre jeho modernizmus mu prischlo označenie „Róbert Bezák Superstar“ podľa profánnej rockovej opery zo sedemdesiatych rokov minulého storočia — Jesus Christ Superstar.


1.5
Vakcína je sloboda. Vojna je mier

O zatvorených kostoloch, prijímaní na ruku a o možnosti v krajnej núdzi, z ktorej sa stala morálna povinnosť

1.5.1 Vaša Svätosť, napriek všetkému, o čom sme písali doteraz, jestvujú ešte tri skutočnosti, ktoré výrazne poznačili Cirkev na Slovensku — a ňou sú zatvorené kostoly počas epidémie nového koronavírusu, prijímanie Božieho Tela na ruku a odopieranie výhrady vo svedomí na experimentálne vakcíny proti novému koronavírusu testované či priamo vyprodukované na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich z násilných potratov.

1.5.2 Slovensko bolo v poradí druhou krajinou v Európe s najdlhšie uzatvorenými kostolmi počas epidémie nového koronavírusu. Slovenskí biskupi reagovali na požiadavky štátu zatvoriť kostoly príliš servilne a oddane. Biskupov museli povzbudzovať sami veriaci, ktorí predkladali petície štátu, ale i biskupom, aby sa kostoly opäť otvorili.

1.5.3 Iba hŕstka kňazov našla v sebe odvahu a napriek hrozbe drakonických trestov od štátu či od biskupov, nezavreli na svojich súkromných omšiach dvere pred Kristovými veriacimi. Takisto sa ukázalo, že spoločenstvá veriacich, ktorí navštevujú „omšu všetkých vekov“ — donedávna v Cirkvi známu ako „forma extraordinaria“, teda mimoriadnu formu rímskeho rítu — obnovili po celom Slovensku spolu so svojimi kňazmi niečo, čo poznali naši otcovia z čias komunizmu — a to podzemnú Cirkev, ktorá sa neraz schádzala v nočných hodinách, kedy platila výnimka zo zákazu vychádzania pre obyvateľstvo.

1.5.4 Objavil sa však aj iný jav z čias komunizmu — a to udavačstvo. Tentoraz to ale nebolo udavačstvo cudzích, niekoho zvonku, ateistov či komunistov, ale udávať dokázali tí, čo sa považovali za katolíkov a často sedávali v kostoloch na novus ordo omšiach podľa misálu Pavla VI. v prvých laviciach. Dokonca sa medzi udavačmi našli i kňazi či rehoľné sestry… Tí, ktorých vychoval svetský pokoncilový duch sa neštítili udávať svojich bratov a sestry vo viere, ktorí sa úplne dobrovoľne zúčastňovali na svätých omšiach tam, kde ich ešte stále boli kňazi ochotní slúžiť.

1.5.5 Namiesto týchto statočných kňazov ocenila ale Vaša Svätosť listom z 2. marca 2021 službu 77-tich kňazov z košickej arcidiecézy, ktorí ako dobrovoľníci pôsobili na nemocničných oddeleniach vyhradených pre pacientov trpiacich ochorením nového koronavírusu. Tu kňazi často vykonávali tie najpodradnejšie pomocné práce. Dezinfikovať podlahy dokáže každý — kto vie však nahradiť kňazov pri vysluhovaní sviatostí?

1.5.6 Mnohí katolíci po celom Slovensku sa preto zatiaľ cítili byť duchovne opustení práve svojimi kňazmi — bez modlitby Cirkvi, ktorou je svätá omša, bez spovede, bez svätého prijímania či dokonca bez posledného pomazania, ak človek umieral na iné ochorenie než bol nový koronavírus. Svet sa radoval, že konečne zredukoval Cirkev na obyčajnú pozemskú charitatívnu organizáciu a na poslednú slúžku bez nadpozemských sviatostí.

1.5.7 Namiesto toho, aby Cirkev v čase krízy a strachu posilnila vysluhovanie sviatostí pre všetkých a viedla k dobrovoľníckej službe chorým mladých laikov, vzdala sa svojej hlavnej — spásonosnej — úlohy. Celý život Cirkvi sa v čase vyvolanej krízy až nepochopiteľne zredukoval na strach o telo, a tým zastihol pokoncilovú cirkev v plnej nahote.

1.5.8 Naozaj je pre človeka to najhoršie, čo sa mu môže stať, smrť? Alebo tým najhorším je trápenie či bolesť? Katolík sa už vôbec nemá báť večného zatratenia duše? Čo sa to deje s našou vieroukou? Kde sa podela viera našich predkov vyjadrená v stredovekej mravnej zásade ako „Memento mori!“, teda „Pamätaj smrti!“ a v najvyššom cirkevnom zákone ako „Salus animarum suprema lex!“, teda „Spása duší je zákon najvyšší!“?

1.5.9 Tento umelo vyvolaný a prehnaný strach o telo bol inštrumentálne využitý na zredukovanie úcty voči Živému Bohu — Telu Kristovmu v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej, ktoré sa neskôr začalo podávať a dodnes sa na mnohých miestach na Slovensku aj podáva výlučne na ruku. Mnohí bezradní katolíci, ktorí sa v duchu tradície cítili byť nehodní prijať Krista do svojich rúk, cestovali od jednej farnosti k druhej a hľadali statočného kňaza, ktorý by sa nebál im podať sv. prijímanie verejne do úst.

1.5.10 Vaša Svätosť, dovoľte nám teda pripomenúť — ako Vám, tak i našim biskupom — že katolícka Cirkev je tu už dvetisíc rokov, počas ktorých prežila mnohé iné a omnoho nebezpečnejšie nákazy. Počas všetkých tých storočí si vypestovala unikátnu katolícku liturgickú tradíciu, ktorú dodnes možno pozorovať na sv. omši všetkých vekov. Táto liturgická tradícia je v prvom rade zameraná na prístojné vďakyvzdávanie Sv. Trojici, pri ktorom záleží na každom symbole a geste kňaza či miništrantov.

1.5.11 Výsledkom takejto jednoty formy a obsahu, vyjadrení a gest, ktoré sa cibrili dvetisíc rokov, je istá obozretnosť kňaza i miništrantov pri narábaní s liturgickými predmetmi na sv. omši všetkých vekov, ktorej postranným výsledkom je zachovávanie prísnejšej hygieny počas obradu, než je tomu na novej pokoncilovej omši, ktorá vzišla z revolučnej zmeny v roku 1970.[26]

1.5.12 Práve preto, že Cirkev uchováva vo svojej posvätnej tradícii tieto úkony, s akými sa vyjadruje úcta a zbožnosť pri narábaní s liturgickými predmetmi a so samotným Živým Bohom pod spôsobom chleba, a ktoré zároveň spĺňajú vysoké hygienické štandardy, so zármutkom sme prijali správu o tom, že slovenskí biskupi požiadali Svätú Stolicu o trvalé povolenie podávať na Slovensku sväté prijímanie na ruku. Namiesto priľnutia k tradícii, ktorú preverili stáročia, siahli pri prvej možnej príležitosti naši biskupi po „nových móresoch“.

1.5.13 Slovenskí bezradní katolíci sa okrem traumatizujúceho prijímania na ruku dočkali aj trápneho rozčarovania zo strany katolíckych autorít, keď Bioetická subkomisia Teologickej komisie KBS dňa 5. 1. 2021 vydala svoje vyjadrenie, v ktorom ostro odsúdila organizáciu veriacich slovenských lekárnikov. Združenie „Lekárnici za život — Slovensko“ pod vedením Veroniky Cagáňovej pôsobiacej vo farmaceutickom výskume totiž vydalo svoje stanovisko k očkovaniu proti ochoreniu nového koronavírusu. V ňom združenie upozornilo na skutočnosť, že všetky experimentálne očkovacie látky, ktoré Slovensko zazmluvnilo prostredníctvom Európskej únie, sú do väčšej či menšej miery „morálne kompromitované“.[27] A to z dôvodu, že boli testované, vyvinuté alebo priamo vyprodukované na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich z násilných potratov. Združenie preto ponúklo právnu ochranu farmaceutom, ktorí by si pri ich výrobe či vydávaní chceli uplatniť výhradu vo svedomí.[28]

1.5.14 Takáto aktivita odborných katolíckych združení je pritom úplne bežná všade inde vo svete. Veď bola to práve Američanka, Debra L. Vinnedge, na ktorej podnet v júni roku 2005 vypracovala Pápežská akadémia pre život dokument „Morálne úvahy o vakcínach pripravených na bunkách odvodených z umelo potratených ľudských plodov“. Debra L. Vinnedge je výkonnou riaditeľkou americkej organizácie „Children of God for Life“. Za jej dlhoročné aktivity v oblasti katolíckej bioetiky, ktorými upozorňovala na využívanie tkanív násilne potratených detí vo farmaceutickom, potravinárskom či kozmetickom priemysle, jej v septembri 2014 na 83. výročnej konferencii Katolíckej medicínskej asociácie z USA odovzdal kardinál Raymond Leo Burke (* 1948) „Ocenenie Evangelium Vitae“.

1.5.15 U nás protagonistov podobných aktivít označil Mons. Peter Rusnák (* 1950), predseda Subkomisie pre bioetiku a Teologickej komisie KBS za tých, „ktorí spochybňovaním odborných medicínskych autorít aj Magistéria Cirkvi vedome ohrozujú životy a zdravie obyvateľstva.“ Jeho Excelencia grécko-katolícky eparcha Rusnák tak uprednostnil hlas anonymnej skupiny dvoch či troch lekárov pôsobiacich pri Subkomisii pre bioetiku namiesto názoru konferencie katolíckych lekárov z celých USA s 83-ročnou históriou a posvätením katolíckeho kardinála...

1.5.16 Navyše, banskobystrický biskup Mons. Chovanec (* 1957) v diecéznom obežníku „Acta Ordinariatus Neosoliensis“ číslo 223/2021 z februára tohto roku dovolil bez akéhokoľvek dôkazu lživo obviniť združenie katolíckych lekárnikov z toho, že je úzko spojené s istou politickou stranou a preberá jej idey,“ a pokračoval: „Prosím vás, milí bratia kňazi a diakoni, myslime na to, že veriaci človek by nemal prijímať ‚morálku‘ nejakej politickej strany na úkor Magistéria Cirkvi.“

1.5.17 Okrem toho, slovenská Cirkev z očkovania experimentálnou vakcínou vyprodukovanou alebo testovanou na ľudských embronálnych a fetálnych bunkových kultúrach či líniách pochádzajúcich z násilných potratov spravila apriori morálnu povinnosť. A to navzdory tomu, že Pápežská akadémia pre život sa v spomínanom dokumente z roku 2005 len vyjadrila, že použitie takýchto morálne kompromitovaných vakcín — a to len v krajnej núdzi ako „extrema ratio — nie je hriešne.[29]

1.5.18 Navyše, v čase, keď Bioetická subkomisia Teologickej komisie svojím vyjadrením ostro odsúdila slovenských veriacich farmaceutov, šlo o vôbec prvé vyjadrenie po šiestich rokoch od vydania jej posledného stanoviska. Teda podľa slovenských biskupov dlhých šesť rokov na Slovensku nejestvovali žiadne naliehavé bioetické otázky až do času, kedy bolo potrebné odsúdiť veriacich lekárnikov za uplatnenie si výhrady vo svedomí na vývoj a dispenzáciu morálne kompromitovaných vakcín.

1.5.19 Nehovoriac o údive, ktorý vyvolala Jeho Excelencia Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup-metropolita, keď štátnej propagačnej kampani očkovania s názvom „Vakcína je sloboda“ poskytol svoju podobizeň, ktorú označil heslom „Vakcína je nádej“.

1.5.20 Veď ak je Kristus pre každého katolíka „cesta, pravda a život“, (porov. Jn 14, 6) prečo by vakcína nemohla byť pre veriacich tou vytúženou nádejou, ktorá v Kristovej triáde chýba? Čím ďalej, tým viac však takéto heslá začali v ušiach bezradných katolíkov znieť ako heslá dystopickej spoločnosti: Vojna je mier — sloboda je otroctvo — v ignorancii je sila – vakcína je nádej...


1.6
Roky prelievania Kristovej krvi „za všetkých“

O slovenskej neochote opraviť konsekračné slová

1.6.1 Vaša svätosť, osudom bezradných katolíkov na celom svete je, zdá sa, s bolesťou v srdci pozorovať, ako pokoncilové cirkevné autority buď bojujú na nesprávnej strane, alebo nebojujú za správnu, katolícku vec vôbec. Oboma takýmito prístupmi k otázkam viery a mravov však cirkevné autority oberajú o vážnosť cirkevné úrady, ktoré zastávajú, a tak prehlbujú krízu v Cirkvi a priamo spôsobujú odliv veriacich z nej.

1.6.2 Ešte v roku 2006 vydala Svätá Stolica inštrukciu, podľa ktorej sa má udiať revízia národných prekladov Rímskeho misálu z roku 2002 určeného pre novú pokoncilovú omšu, pričom sa má v konsekračných slovách nad kalichom použiť namiesto „pro omnibus“, teda za všetkých „pro multis“, teda za mnohých — Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za mnohých na odpustenie hriechov.

1.6.3 Keďže nemeckí biskupi tejto oprave vzdorovali, adresoval im v roku 2012 list sám Svätý Otec pápež Benedikt XVI., v ktorom vysvetlil, prečo si želá, aby všetky nové národné preklady konsekračných slov nad kalichom zneli v novej pokoncilovej omši „po multis“.[30]

1.6.4 Bolo to snáď po prvý raz od Druhého vatikánskeho koncilu, kedy pokoncilový pápež tak dôrazne upozorňoval na skutočnosť, že najdôležitejšia modlitba Cirkvi — pri ktorej má dôjsť k vrcholu sv. omše — bola pri bezhlavom odstraňovaní latinčiny po koncile namiesto čistého prekladu do národných jazykov interpretovaná.

1.6.5 Už len pri tejto správe mal každý katolík zbystrieť a pýtať sa — prečo žiadnej cirkevnej autorite po dobu vyše tridsiatich piatich rokov od Druhého vatikánskeho koncilu až do čias Benedikta XVI. nevadilo, že najdôležitejšia modlitba Cirkvi sa v niektorých jazykoch používala zmenená v nepôvodnej forme — teda tak, ako ju Kristus nikdy na Poslednej večeri nevyslovil?

1.6.6 A ak Cirkev učí, že na platnosť premeny je potrebný úmysel kňaza, stanovená matéria a forma, teda správnosť konsekračných slov — boli vôbec všetky tieto omše platné?

1.6.7 Vaša Svätosť, čo toľké roky robili „traditionis custodes“, teda tí strážcovia tradície, na ktorých sa vo svojom najnovšom motu proprio odvolávate?

1.6.8 Žiaľ, pre slovenských biskupov — podobne ako pre tých nemeckých — táto naliehavá požiadavka pápeža Benedikta XVI. neznamenala vôbec nič. A ak sme si ukázali, ako promptne dokáže v priebehu 18 dní reagovať jedna komisia KBS, aby odsúdila katolíkov, ktorí by si chceli uplatniť výhradu vo svedomí na vývoj či výdaj morálne kompromitovaných vakcín, potom inej — a to slovenskej liturgickej komisii — trvalo presne 10 rokov od výzvy pápeža Benedikta XVI., aby si nechala schváliť nový preklad eucharistických modlitieb, a ďalšie 4 roky, aby vydala prepracovné vydanie slovenského prekladu misálu pre novú pokoncilovú omšu.

1.6.9 Pritom maďarskí biskupi dokázali, že kde je vôľa, tam je cesta. Maďarský prímas a ostrihomský arcibiskup, Péter kardinál Erdő (* 1952), nariadil už v roku 2009, aby všetky maďarské diecézy od Turíc toho roku prelepili v misáloch nesprávne konsekračné slová „mindenkiért“, teda za všetkých akýmsi erráta samolepiacim štítkom so správnymi slovami „sokakért“, teda za mnohých.

1.6.10 A aká je teda prax dnes — 15 rokov od nariadenia pápeža — na Slovensku? V každej novej pokoncilovej omši dodnes kňazi používajú nesprávne konsekračné slová…

1.6.11 V tejto súvislosti stojíme pred paradoxom, ktorý v súčasnosti sprevádza Cirkev ako vo svete, tak aj na Slovensku. Zástancovia tradície v Cirkvi sú neustále obviňovaní z neposlušnosti a vzpieraniu sa nariadeniam cirkevnej vrchnosti. Pritom sa len chcú pridŕžať pravidiel, ktoré boli po stáročia potvrdzované — ako je napríklad aj prípustnosť trestu smrti. Naopak, tí, ktorí ostentatívne a verejne ignorujú tie príkazy, ktoré majú napomáhať k upevneniu tradície a ku skutočnej náprave zmätkov, ktoré nastali po Druhom vatikánskom koncile, sú ponechávaní bez povšimnutia. Ba čo viac, sú to práve oni, ktorí najčastejšie používajú obvinenie z neposlušnosti voči zástancom katolíckej tradície.

1.6.12 Je potom za takých okolností trúfalé hovoriť o zmätku a bezradnosti mnohých katolíkov?


II.

Zarmútený som v skúške svojej:
a som rozrušený pre hlas nepriateľa,
a pre nátisk hriešnika:
lebo zaľahli na mňa nepriatelia
a v hneve svojom ma obťažovali.
Moje srdce je vo mne vzbúrené
a strach padol na mňa. [1]
Hrôza a strach prišli na mňa:
a oplietla ma tma: [2]
Tu som riekol: Ó, keby som mal krídla
ako holub,
aby som odletel
a si odpočinul. [3]
Hľa, vzďaľujem sa útekom:
a meškám na púšti. [4]
Čakám toho, ktorý by ma zbavil
malomyseľnosti ducha a víchrice. [5]

(Ž 54 [55], 3-9)


2.1
Kto sú bezradní slovenskí katolíci?

O katolíkoch, ktorí vedú vnútorný zápas o poslušnosť autorite, ktorá by ich viedla k spáchaniu hriechov či k zapretiu viery v jej úplnosti

2.1.1 Zaiste, tieto témy nie sú jedinými témami pontifikátu Vašej Svätosti, ani jedinými udalosťami zo života Cirkvi na Slovensku, ale sú témami, ktoré najviac mätú slovenských katolíkov s nadprirodzeným „sensus fidei“ či „sensus catholicus“ — teda tých, ktorí od Boha dostali dar zmyslu pre katolícku vieru — a dennodenne je tento ich nadprirodzený zmysel pre vieru, podopieraný objektívnym „depositum fidei“, konfrontovaný s tým, čo vychádza z úst či z konania dnešných cirkevných autorít prispôsobujúcich sa svetu, Vašu Svätosť nevynímajúc. Už v roku 1985 nazval takýchto katolíkov arcibiskup Mons. Marcel Lefébvre (* 1905 — † 1991) „bezradnými katolíkmi“[31].

2.1.2 Dnes sa s ešte väčšou naliehavosťou ukazuje, že bezradnosť týchto katolíkov spočíva v tom, že vyznávajú všetky články apoštolského vyznania viery, veria vo všetky katolícke dogmy, bez výhrady prijímajú celé učenie Cirkvi uchované v posvätnej tradícii, prijímajú primát i neomylnosť[32] pápeža v súlade s účením Prvého vatikánskeho koncilu a chcú sa podriadiť právomoci biskupov. Vedú však vnútorný zápas o poslušnosť autorite — dokonca aj tej najvyššej pozemskej — ktorá by ich viedla k spáchaniu hriechov či k zapretiu viery v jej úplnosti tak, ako nám ju zjavil náš Pán a Boh. Títo bezradní katolíci pritom denne prijímajú urážky a pľuvance do tvárí nielen od tohto sveta, ale aj od tých, ktorých vždy považovali a stále považujú za svojich bratov, za svojich biskupov, či za svojich pápežov.

2.1.3 Ale podobne, ako keď priviedli svätého Petra a apoštolov pred veľkňaza židovského, ktorý od nich chcel, aby prestali učiť v mene nášho Pána Ježiša Krista, bezradní katolíci dneška spolu s apoštolmi odpovedajú: „Viac treba poslúchať Boha, než ľudí.“ (Sk 5, 29)[33]

2.1.4 Podľa encykliky pápeža Pia XI. „Quas Primas“ (1925) jedine Kristus-Kráľ sústredí vo svojej výsostnej kráľovskej moci naraz moc zákonodarnú, sudcovskú i výkonnú, ktorá sa vzťahuje na „universali Redemptoris nostri imperio“ — teda na všeobecné zvrchované kráľovské panstvo nášho Vykupiteľa. „Ježiš Kristus bol daný ľuďom nielen ako Vykupiteľ, v ktorého je všeobecnou povinnosťou veriť, ale zároveň aj ako Zákonodarca, ktorého je všeobecnou povinnosťou poslúchať.“

2.1.5 Podľa pápeža Pia XI. sa tak panstvo a moc nášho Pána Ježiša Krista vzťahuje na všetky národy zeme. O čo viac to platí v prípade Katolíckej cirkvi, v ktorej by pápeži, biskupi, kňazi a veriaci mali bezvýhradne poslúchať nášho Pána Ježiša Krista a zachovávať Jeho Zákon, a tak dokazovať svoju lásku k Nemu (porov. Jn 14, 15)[34], aby zostávali v Jeho láske (porov. Jn 15, 10)[35]?

2.1.6 Preto slovenský bezradný katolík nemôže veriť tomu, čo napísala Jeho Excelencia Mons. Marián Chovanec, biskup banskobystrický, v liste veriacemu z 13. 4. 2021, a síce, že „Nástupcom Pána Ježiša na zemi je Svätý Otec.“ Bezradný katolík verí — v súlade s katolíckou vierou našich otcov — že pápež je Kristov námestník — teda Kristov zástupca — a nástupca svätého Petra apoštola, ktorý neoplýva celou zvrchovanou mocou Krista-Kráľa. Ale takisto i sám pápež je prísne podriadený všetkým atribútom kráľovlády nášho Krista-Kráľa, ktorého musí bezpodmienečne poslúchať. Kristus rozkazuje sv. Petrovi a v ňom aj každému ďalšiemu pápežovi, ktorý je „vicarius Christi“ — Pas baránky moje! (porov. Jn 21, 16) Pas ovce moje! (porov. Jn 21, 17)[36]

2.1.7 Časť bezradných katolíkov na Slovensku, ktorá poslušnosť Kristovi — ktorá predchádza poslušnosti pápežovi, biskupom, kňazom a štátnej autorite — nevníma ako urážku, priľnula po motu proprio pápeža Benedikta XVI. „Summorum Pontificum“ (2007) k tomu, čo sa začalo v rímskej cirkvi označovať ako „forma extraordinaria“, teda mimoriadna forma rímskeho rítu, či „usus antiquior“, teda starší úzus rímskeho rítu.

2.1.8 Rímska liturgia spred revolučnej zmeny v roku 1970 po Druhom vatikánskom koncile sa stala centrom duchovného života bezradných slovenských katolíkov. Zároveň im táto omša všetkých vekov svojou ohlušujúcou majestátnosťou vďakyvzdávania Svätej Trojici a autentickosťou kalvárskej obety nášho Pána Ježiša Krista zasadanej do kontemplatívneho architektonického priestoru tradičného kostola a sprevádzanej mystickou hudbou gregoriánskeho chorálu otvorila brány k tradícii. Stáť osobne spolu s Pannou Máriou na Kalvárii pod Svätým Krížom, na ktorom sa obetoval náš Pán Ježiš Kristus, navždy nutne pretvorí srdcia a mysle prinúti zatiahnuť bezodkladne na hlbinu (Lk 5, 4)[37]. A až vtedy si katolík uvedomí, že omša ako vrchol duchovného života je zároveň i dokonalým nástrojom „de propaganda fide“, ktorý priťahuje duše.

2.1.9 Z tradície večnej liturgie, ktorú potvrdzovali pápeži, a z ktorej podoby čerpal každý jeden rímsky svätec či svätica, vzišlo vyznanie viery či iné katolícke dogmy. A to preto, že už raní kresťania verili, že tak, ako sa modlíme, tak veríme; a ako veríme, tak následne i žijeme v duchu latinského hesla „lex orandi, lex credendi, lex vivendi“. Preto by bolo veľmi povrchným označovať predkoncilovú sv. omšu všetkých vekov len ako „mimoriadnu formu rímskeho rítu“, či ako „tridentskú“ alebo ako „omšu pápeža sv. Pia V.“ či pápeža sv. Pia X. Omša všetkých vekov je staršia než Tridentský koncil (1545 – 1563) a siaha až k apoštolovi Petrovi a prvým všeobecným snemom Cirkvi. Od neskorej antiky či raného stredoveku cez renesanciu, baroko až modernistickú krízu z čias Pia X. až po pontifikát Jána XXIII. — toto bola omša rímskych katolíkov.

2.1.10 Vaša Svätosť ale zaiste uzná, že dnes už nie je potrebné popisovať zásadné a neprekonateľné rozdiely medzi omšou všetkých vekov a pokoncilovou omšou, pretože už boli mnohokrát nielen popísané[38] hierarchami, teológmi, biskupmi či kňazmi, ale veriaci ich mali za posledné roky možnosť zažiť osobne a spoznať vlastným rozumom.

2.1.11 Bezradní katolíci na Slovensku tak mali možnosť na pozadí starobylej liturgie pozorovať, že liturgické experimentovanie — počínajúc rokom 1970 — ktoré zmenilo chrámy na arény svojvoľnej kreativity a malo pritiahnuť zástupy mladých ľudí, sa práve dnes pre tieto vekové skupiny ukazuje ako neatraktívne a trápne. Takisto, že snaha poskytovať mladým v kostoloch špecifickú odnož populárnej hudby, skončila fiaskom. A že sterilita a spirituálna vyprázdnenosť modernej architektúry pripravili naše chrámy o duchovnú príťažlivosť.

2.1.12 Namiesto „nových Turíc“ sa naprieč slovenským národom šíria alternatívne východné náboženské kulty, ktorých príťažlivosť je umocnená práve ich vnútornou stabilitou. Benevolentné tolerovanie bludov a heterodoxných postojov, bez náležitého označenia a sankcionovania — a to priamo vo vnútri Cirkvi — viedlo k úplnému zmäteniu povedomia ľudí o pravej katolíckej viere. Spochybňuje či relativizuje sa existencia Pekla a večného zatratenia, nerozlučnosť katolíckeho manželstva, reálna prítomnosť živého Krista v Najsvätejšej Sviatosti, ako aj jedinečnosť katolíckej Cirkvi; a podporuje sa bezbrehý ekumenizmus, budiaci u iných náboženstiev pohŕdavý úškľabok a u katolíkov zúfalú bezradnosť.

2.1.13 Čo je však ešte horšie, stále viac a viac ľudí nielen že opúšťa náruč katolíckej Cirkvi, či hľadá inú, aj keď bludnú formu uctievania Boha, ale odmieta organizované náboženstvo ako také a utápa svoje životy v zmesi hedonizmu, egoizmu a v posadnutosti sexuálnymi dobrodružstvami. Transcendentná bezcieľnosť, nihilizmus a rozklad sa stávajú v súčasnosti bežnou normou života.

2.1.14 Na tomto morálnom úpadku majú svoj podiel aj neustále zmeny v katolíckej morálke. Sústredenie sa na tzv. „sprevádzanie“ hriešnikov — ale kam vlastne? — namiesto toho, aby sa im jasne a neohrozene hlásala katolícka morálna náuka, viedlo nie k obráteniu týchto zúfalých a blúdiacich Božích detí, ale naopak, k utvrdeniu sa katolíckych más v tom, že Cirkev už niektoré morálne zlyhania nepovažuje za neprekonateľne hriešne a spochybňuje samotný princíp ťažkého hriech

2.1.15 Tieto javy, ktoré sa v podobe morálnej nákazy a duševnej hniloby začali k nám prenášať z centra už v 60. rokoch minulého storočia, neustále gradujú a ich príčinu, a teda aj príčinu odlivu veriacich z Cirkvi na Slovensku, môžeme súhrnne nazvať — stratou evanjelizačného poslania Cirkvi. Prvoradou úlohou Cirkvi je totiž spása duší, ktorá sa uskutočňuje obrátením sa jednotlivej duše k princípom pravej katolíckej viery a zotrvaním v neporušenej viere až do smrti. Avšak duše, ktoré vidia laxnosť v trvaní na princípoch viery priamo zo strany svojich pastierov, odchádzajú buď sklamané, alebo morálne skorumpované. Pokiaľ pastieri šíria relativizmus, spochybňovanie a často aj bludy, to všetko zabalené do povrchnej banálnosti sekularistických fráz o humanizme, bratstve a sociálnom blahu, potom sa niet čo čudovať, že sa stádo roztráca a vydáva sa na cestu skazy. Presne tú cestu, ktorú Cirkvi jasnozriví proroci predpovedali pred 60 rokmi.

2.1.16 Je to zároveň liturgická cesta veľkého omylu, ktorá namiesto mesta Božieho, o ktorom písal sv. Augustín, zhromaždila mesto humanizmu, pokroku a tolerancie, za ktorého výstavbu by sa nemusel hanbiť ani ten najkrvavejší architekt Veľkej francúzskej revolúcie.

2.1.17 A tak vznikli dve mestá na troskách jednoty — pretože, kde niet pravdy, tam nemôže byť jednoty. A zatiaľ čo omša všetkých vekov po stáročia vyzbrojovala a dodnes vyzbrojuje aspoň tých bezradných katolíkov do boja za udržanie mesta Božieho, pokoncilová omša sprevádza bezstarostných katolíkov na veselej púti do mesta, v ktorom sa život točí iba okolo nich, a v ktorom už preto Kristova kráľovláda nemá temer žiadne miesto.


2.2
Len aby sa neskĺzlo k obyčajnej teatrálnosti…

O „strážcoch tradície“ chrániacich tradíciu samu pred sebou

2.2.1 Spočiatku sme my — bezradní slovenskí katolíci — nedokázali pochopiť, prečo ešte aj po piatich či šiestich rokoch (v rokoch 2012 či 2013) od Summorum Pontificum pápeža Benedikta XVI. dokázala väčšina slovenských biskupov brániť veriacim v prístupe k tomuto pôvodnému a autentickému katolíckemu rítu rímskej Cirkvi.[39] Ich neochota akceptovať v konkrétnych prípadoch — na lokálnej úrovni — nariadenie a želanie Svätého Otca, ostro kontrastovala a kontrastuje s ich častým obviňovaním zástancov tradície z neposlušnosti. Toto paradoxné počínanie, ktoré vyžaduje na jednej strane slepú poslušnosť a zároveň ignoruje a sabotuje nariadenia predstavených, znásobovalo naše zmätenie a bezradnosť.

2.2.2 V prvej polovici roku 2012 sa skupina veriacich obrátila na Mons. Tomáša Galisa (* 1950), žilinského biskupa o udelenie súhlasu pre slávenie tejto „mimoriadnej formy rímskeho rítu“ v ich farnosti. Pritom formálne takéto povolenie biskupa už v tom čase nebolo viac ako 5 rokov potrebné, avšak kňazi slúžiaci omšu všetkých vekov si ho z opatrnosti a poslušnosti vždy žiadali. Skupina veriacich, vrátane vedúcej zboru gregoriánskej schóly sa na základe tohto listu mohla stretnúť len s vikárom diecézy. K žiadnemu udeleniu súhlasu nedošlo a po ďalšom liste veriacich, ktorý zostal bez odpovede, sa tí začiatkom roka 2013 obrátili priamo na Pápežskú komisiu Ecclesia Dei s prosbou o pomoc — tak ako to predpokladalo vtedy platné pápežské motu proprio. V Žilinskej diecéze sa napriek tomu dodnes ani po 9 rokoch od prvej žiadosti nič vo veci slávenia sv. omše všetkých vekov s požehnaním biskupa nepohlo vpred.

2.2.3 Iná skupina veriacich — tentoraz zo Spišskej diecézy — kontaktovala začiatkom roka 2013 jej sídelného biskupa, dnes už nebohého Mons. Štefana Sečku (*1953 — † 2020) v tej istej veci. Biskup Sečka tejto skupine odpovedal: „Nie je mi jasné, či [vo Vašej farnosti] existuje to pravé stabilné spoločenstvo veriacich. Samozrejme mám na mysli spoločenstvo, ktoré sa vzdeláva, formuje a zdokonaľuje v tejto mimoriadnej forme slávenia Eucharistie…. Tiež neviem od kedy existujete ako spoločenstvo, ktoré sa snaží o prežívanie predkoncilových liturgických tradícií.“ Biskup záverom svojho listu uvádza: „....musím veľmi dbať na to, aby vždy bola zachovaná správnosť a posvätnosť liturgických slávení, a aby sa neskĺzlo k obyčajnej teatrálnosti.“

2.2.4 Táto deklarovaná a zaiste chvályhodná snaha o zachovanie „správnosti a posvätnosti liturgických slávení“, však opäť ostro kontrastuje s praxou, ktorú sme mali a stále máme možnosť pozorovať vo farských spoločenstvách na území Slovenska. Rôzne formy svojvoľnej kreativity a skutočnej teatrálnosti — čiže vkladanie neliturgických divadelných a hudobných prvkov do slúženia svätej omše, sebaprezentácia rôznych sebastredných individualít, túžiacich z liturgie urobiť javisko svojej popularity — ovládli v praxi aj naše chrámy. S bezradnosťou teda stojíme pred otázkou: ako je možné, že práve tí, ktorí vždy deklarovali a v praxi sa snažili o čo najmenšiu porušenosť liturgickej praxe — katolíci oddaní tradičnej liturgii — sú varovaní pred teatrálnosťou a zároveň odmietaní, zatiaľ čo jej skutoční aktéri a presadzovatelia z radov liturgických inovátorov sa tešia benevolentnej podpore a tolerancii?

2.2.5 Vaša Svätosť, zmätení a zarmútení touto rozporuplnosťou, boli sme nútení priznať si trpké poznanie, že za týmito paradoxami sa neskrýva mylné nepochopenie, ale trvalá averzia. A až vtedy sme pochopili, že naši slovenskí biskupi boli tými Vašimi dnes už oficiálne potvrdenými „strážcami tradície“ dávno pred vydaním Vášho motu proprio, ktoré sa práve nazýva „Traditionis Custodes“. Tento typ strážcov však bráni tradíciu samu pred sebou. A liturgiu, ktorá sprevádzala katolíkov po celé dejiny Cirkvi až do Druhého vatikánskeho koncilu sa neštíti podozrievať z možného inšpirovania veriacich k „obyčajnej teatrálnosti“.

2.2.6 Averziu voči tradícii a odmietanie omše všetkých vekov museli doteraz hierarchovia, kňazi či laici na lokálnej či svetovej úrovni skrývať, pretože takýto postoj bol v rozpore so želaním pápeža Benedikta XVI. Vaším motu proprio však Vaša Svätosť takéto otvorené nepriateľstvo zastrešila a s okamžitou platnosťou eskortovala masy bezradných katolíkov z doterajšej rezervácie vytvorenej pre voľne žijúci exotický druh katolíkov — v ktorej ich udržiavali všetci pokonciloví pápeži — do novej zoologickej záhrady s vyšším stupňom ostrahy. A takisto Vaša Svätosť, so zákazom vzniku nových tradicionalistických skupín, nechala týchto bezradných katolíkov administratívne sterilizovať, aby sa náhodou nemohli v Cirkvi premnožiť ako nejaký škodlivý a nebezpečný hmyz.

2.2.7 Podľa správy, ktorú nedávno predložila Svätej stolici celosvetová federácia tradicionalistických spoločenstiev — Una Voce International[41] — totiž práve takéto premnoženie do budúcnosti hrozilo.

2.2.8 V spoločenstvách, ktoré pravidelne navštevujú sv. omšu všetkých vekov, prevládajú mladí ľudia s rodinami: z temer troch štvrtín v Severnej Amerike, z troch pätín v strednej Európe, v Južnej Amerike, v Ázii či v Oceánii a spolovice v severovýchodnej a v severozápadnej Európe.[42]

2.2.9 Táto správa ďalej dokazuje, že vzhľadom na trvajúci úbytok krstov novonarodených detí v západnom civilizačnom okruhu, resp. vzhľadom na vysoký podiel krstov tých, ktorí neskôr od viery odpadli, sv. omša všetkých vekov priviedla do Cirkvi mnoho konvertitov a „revertov“, teda predtým stratených katolíkov. Na Slovensku jestvujú prípady obrátených lutheránov, ktorí nikdy nezažili novú pokoncilovú omšu a ako katolíci sa iba nedávno, pred pár rokmi, narodili do sv. omše všetkých vekov a všetky ďalšie sviatosti prijali výlučne podľa predkoncilného rituálu[43].

2.2.10 Sv. omša všetkých vekov priviedla späť do kostolov mužov ako otcov rodín a posilnila mužský prvok v Cirkvi, ktorý sa z nej po koncile začal raketovým tempom vytrácať. Existuje množstvo dôkazov z USA, Anglicka a Walesu, že počet žien účastných na pokoncilovej omši (Novus Ordo Missae) prevyšuje mužov, zhruba v pomere 2:1. Zatiaľ čo údaje z celého sveta hovoria, že účasť mužov na sv. omši všetkých vekov je v priemere 55 %.

2.2.11 Tento obraz sv. omše všetkých vekov ako formy liturgie zvlášť príťažlivej pre mladých dospelých a rodičov malých detí, je v rozpore s jej obvyklou charakteristikou ako niečoho, čo oslovuje predovšetkým nostalgickú časť staršej generácie. Z týchto mladých, prekvitajúcich spoločenstiev už stihlo vzísť aj veľké množstvo kňazských povolaní.

2.2.12 Reálne teda hrozilo, že v horizonte niekoľkých desaťročí by za „teatrálne“ boli považované práve prázdne detské, klaunovské či rockové pokoncilové omše slúžené v profánnych jazykoch a v sterilných priestoroch pripomínajúcich domy kultúry, aké u nás staval komunistický ateistický režim.

2.2.13 Vaša Svätosť zrejme preto zakročila a Vaším motu proprio rozbila teologický koncept „hermeneutiky kontinuity“ Vášho predchodcu pápeža Benedikta XVI. Ak majú byť liturgické knihy vydané pápežmi Pavlom VI. a Jánom Pavlom II. jedinečným vyjadrením lex orandi rímskeho obradu, potom nová pokoncilová omša nemohla kontinuálne a organicky vyrásť z omše všetkých vekov, keďže je až v takom príkrom rozpore s tou formou, ktorá jej predchádzala, že je nutné zakročiť, aby tento kontrast — vnímaný aj Vašou Svätosťou ako zásadný — nepodnecoval bezradné otázky katolíkov. Ak by z omše všetkých vekov totiž Novus Ordo vyrástlo, nikdy by nemuselo súťažiť, či dokonca zápasiť s Vetus Ordo a nikdy by ani nemohlo prehrávať tak, ako tomu bolo v posledných rokoch.


2.3
Len pätoro slov povedať v jazyku ľudu

O omši a jazyku, ktoré priniesli slovenskému národu sv. Cyril a Metod

2.3.1 Vaša Svätosť, pri komunikácii bezradných katolíkov so slovenskými biskupmi sa ukázalo, že latinčina má byť podľa nich hlavným diskreditačným znakom omše všetkých vekov, ktorej slúženia sme sa na Slovensku dožadovali. Biskupi sa pritom odvolávali na podmienku zrozumiteľnosti jazyka liturgie pre obyčajný ľud, na sv. Cyrila a Metoda a na — podľa ich mienky preukázateľný fakt — že nášmu národu vybojovali používanie slovenčiny ako „lingua vulgaris“, teda jazyka nášho ľudu v liturgii. A to na základe toho — ako sa učíme v školách — že argumentačne porazili na pápežskom dvore „trojjazyčníkov“, ktorí uznávali len tri liturgické jazyky — a to hebrejčinu, gréčtinu a latinčinu. Pritom však takéto učenie o „zlých pilátnikoch“ nebolo na západe nikdy všeobecne rozšírené a ako argument proti latinskému Rímu ho rozširovala najmä grécka Byzancia.

2.3.2 Ako najväčšiu zbraň však proti nám, bezradným slovenským a rímskym katolíkom, biskupi používali verše sv. Cyrila z básne „Proglas“, ktorú svätec napísal v staroslovenčine ako predslov k prekladu sv. Evanjelií, a ktorú sa učia deti na Slovensku naspamäť: „Chcem radšej iba pätoro slov povedať, rozumom prostým chcem tých päť slov vyrieknuť, aby aj bratia všetko porozumeli, než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.“

2.3.3 Avšak tí, ktorí argumentujú, že tieto slová sa vzťahujú na liturgický jazyk, nerozlišujú medzi potrebou zrozumiteľnosti podrobného výkladu viery — čiže katechetizáciou veriacich — a slávením liturgie. Kým výklad viery je nevyhnutné konať v jazyku ľudu, pretože uveriť správne a skutočne môže len ten, kto rozumie a pochopí, na slúženie sv. omše nie je nutné používať jazyk ľudu. Tak to záväzne učí[44] Tridentský koncil (1545–1563) a tomu, kto by to popieral, hrozí anatémou, teda prekliatím, po ktorom nasleduje exkomunikácia.

2.3.4 Nutne sa teda musíme pýtať, Vaša Svätosť, akú omšu a v akom jazyku potom skutočne priniesli na naše územie sv. Cyril a Metod? Bol to jazyk ľudu?

2.3.5 Nie je tajomstvom, že keď na naše územie dorazili solúnski bratia v roku 863, stretli sa so staroslovenským obyvateľstvom, ktoré už poznalo západný rímsky obrad. Prostredníctvom neho totiž náš národ ešte pred ich príchodom evanjelizovali už íro-škótski misionári. Je však ešte pravdepodobnejšie, že koncom deviateho storočia žili na území Karpatskej kotliny popri vtedy dominantnom staroslovenskom etniku aj pozostatky keltských a germánskych kmeňov. A s ich prítomnosťou v našom životnom priestore prežívala aj kontinuita rímskeho obradu, ktorý sem bol najskôr prinesený už v období života sv. Severína (cca 482) a sv. Martina (cca 397). Obidvaja svätci totiž pochádzali z územia Panónie a pozostatky kostola na hrade Devín, ktoré datujú archeológovia do obdobia dohasínajúcej existencie Rímskej ríše, takýto výklad pripúšťajú.

2.3.6 Cirkevnú staroslovenčinu vytvoril sv. Cyril ako umelú podobu macedónskeho nárečia používaného v okolí Solúna v 9. storočí pre účely slávenia najskôr byzantskej liturgie na našom území — a to ešte predtým, ako k nám so svojím bratom Metodom dorazil. Na naše územie totiž solúnskych bratov vyslal byzantský cisár Michal III. Stalo sa tak potom, ako Rím nevyhovel žiadosti nášho panovníka Rastislava o vyslanie kresťanských učencov. Ale keď sa sv. Cyril oboznámil s novou situáciou — ktorá vykazovala zmienené znaky liturgickej kontinuity — preložil do umelej podoby staroslovenského jazyka a zapísal písmenami, ktoré mu zjavil sám Boh, rubriky západného rímskeho obradu. Sv. Cyril a Metod boli totiž priateľmi nášho ľudu a uvedomovali si — na rozdiel od protagonistov pokoncilových zmien — že akákoľvek zmena pozitívne zažitého zvyku by svojimi účinkami pôsobila proti obyčajnému ľudu a v konečnom dôsledku by tak mohla byť ohrozená spása jednotlivcov. Neboli teda žiadnymi liturgickými inovátormi, ale naopak, dôsledne rešpektovali „status quo“, teda vtedajší stav, ktorý po svojom príchode našli.

2.3.7 Sv. Cyril a Metod sa jednak rozhodli nezačínať na „čistej lúke“ v oblasti obradu, a jednak sa nepúšťali do prekladu liturgických rubrík do ľudovej reči — a to všetko presne v duchu vtedy zaužívaných misionárskych praktík. Ich snaha sa upínala — a tým je ich sláva aj veľká — skutočne k vytvoreniu nového, umelého liturgického jazyka. Popri byzantskej liturgii sv. Jána Zlatoústeho a gréckej liturgii sv. Petra, ktoré poznali solúnski bratia z Konštantantínopolu, vznikla tak na našom území hlaholská (resp. glagolská) sv. omša ako „rímska liturgia sv. Petra“.

2.3.8 Staroslovenčina používaná v rímskom ríte na našom území teda nebola jazykom prostého ľudu. Sčasti bola pre miestnych zrozumiteľná — určite viac ako latinčina — a sčasti zahaľovala vyššie významy v novovytvorených slovách, ktoré ľud dovtedy nepoznal. A tak došlo k sakralizácii jazyka našich predkov. Veď aj gréčtina v liturgii z 3. storočia bola literárnou podobou gréckeho jazyka a nie „lingua vulgaris“, teda jazykom ľudu. Podobne, aj liturgická latinčina v 4. storočí — a v neskoršej podobe, v akej sa stala aj literárnym jazykom celej západnej kultúry — nikdy nebola jazykom ľudu Rímskej ríše.

2.3.9 Dokonca táto dvojkoľajnosť jazykov — sakrálneho a profánneho — existovala už za čias nášho Pána Ježiša Krista. V Jeho časoch bola jazykom židovského ľudu aramejčina, zatiaľ čo v Chráme používali židovskí kňazi hebrejčinu. I keď sa Kristus rozprával s učeníkmi aramejsky, keď vysluhoval svoju Najsvätejšiu Obetu na kríži, modlil sa verš 2. žalmu 21 hebrejsky: „Eli, Eli, lema sabachtani?“ Teda „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46)

2.3.10 Matúš k tomu dodáva, že tí, ktorí tento Kristov vzdych počuli, si mysleli, že volá Eliáša. „Eli“ totiž môže byť v aramejčine skutočne oslovením pre Eliáša, zatiaľ čo v hebrejčine znamená „Bože môj“. To, či Kristus hovoril pri Poslednej večeri hebrejsky — teda chrámovým jazykom a nie aramejsky — teda jazykom ľudu, sa už dnes môžeme iba domnievať. Dôležité je, že Najsvätejšiu Obetu, ktorú vykonal na kríži, ukončuje modlitbou v chrámovom jazyku a nie v jazyku ľudu.

2.3.11 A preto katolíckosť rímskej liturgie v cirkevnej staroslovenčine ako vyššej podobe ľudového jazyka našich predkov zapísanej hlaholikou mohol potvrdiť pápež Hadrián II. Ten v roku 867 položil hlaholské liturgické knihy po prvý raz na oltár dnešnej Baziliky Panny Márie Väčšej (Basilica Papale di Santa Maria Maggiore) v Ríme. V roku 880 nasledovalo potvrdenie staroslovenčiny v liturgii pápežom Jánom VII. bulou „Industriae Tuae“, teda „Tvojej horlivosti“. Počnúc rokom 884, kedy pápež Štefan V. staroslovenský jazyk v liturgii zakázal, nastalo obdobie zhruba dvoch storočí jeho stagnácie, po ktorých hlaholsko-rímska sv. omša prežila už iba na chorvátskom území jadranského pobrežia Dalmácie.

2.3.12 Keďže nitrianske knieža Svätopluk — neskôr staroslovenský kráľ — uprednostňoval rímsku liturgiu v latinčine, napomohol po Metodovej smrti v r. 885 jeho pomocnému biskupovi Vichingovi vyhnať Metodových žiakov z nášho územia v prospech bavorského kléru. Aj preto sa u nás natrvalo etablovala západná rímska liturgia v latinčine a hlaholský misál v staroslovenčine sa používal viac na susednej Morave a v už spomínanom Chorvátsku, kde panovali iné spoločensko-politické pomery.

2.3.13 Preto v roku 1483 vychádza hlaholský misál v Benátkach prvý raz v tlačenej podobe pod chorvátskym názvom „Misal po zakonu rimskogo dvora“.[45]

2.3.14 V roku 1905 vychádza posledná staroslovenská liturgická kniha zapísaná výlučne v chorvátskej hlaholike, ktorú zostavil Vatroslav Jagić (* 1838 — † 1923). Keďže chorvátska úprava obsahovala mnoho „moravizmov“, korektúr sa ujal český profesor a katolícky kňaz Jozef Vajs (* 1865 — † 1959). Z dôvodu, že nové generácie kňazov už nevynikali v čítaní hlaholského písma, vydal profesor Vajs v roku 1927 prepis hlaholského misálu do latinky. V tomto vydaní bol už iba kánon omše uverejnený v dvoch stĺpcoch — v jednom hlaholikou, v druhom latinkou.

2.3.15 Napokon, za najprepracovanejší preklad rímskeho hlaholského misála považujú Česi v strojopise zachovaný „Římsky misál staroslověnským jazykem k potřebám důstojného kléru ve státě československém“ z roku 1963, ktorého zostavovateľom je kňaz a paleoslavista Vojtěch Tkadlčík (* 1915 — † 1997). Zaujímavosťou je, že proti podaniu žiadosti o cirkevné schválenie tohto misála sa v čase už vtedy prebiehajúceho Druhého vatikánskeho koncilu postavili v spoločnom Česko-Slovenskom štáte slovenskí biskupi. Toto stanovisko slovenských biskupov sa dá vysvetliť na pozadí historicky naštrbených vzťahov slovenského národa s národom českým a preto sa k tomu ešte vrátime.

2.3.16 Vaša Svätosť, ale ešte predtým Vám chceme pripomenúť, že v roku 2020 zostavil a vydal páter Jakub Václav Zentner z Bratstva sv. Petra (FSSP) — spoločnosti apoštolského života pápežského práva, ktoré slúži výlučne omšu všetkých vekov pôsobiaceho v Českej republike — spracovanie Parčićovho hlaholského omšového poriadku pre potreby veriacich.[46] Cirkevno-právny stav totiž až do vydania Vášho motu proprio „Traditionis Custodes“ umožnoval používať v rímskej liturgii tento pre naše — slovanské národy — tak vzácny poklad predkov. Vaša Svätosť sa tak zaradila k pápežom, ktorí zakázali slovanským národom riadiť sa heslom sv. Pavla — „tradidi quod et accepi“ — teda odovzdávať nasledovným generáciám predovšetkým to, čo sme prijali od tých predchádzajúcich a nič na tom nemeniť (porov. 1 Kor 15, 3) — Semper idem! Byť vždy tým istým katolíkom!


2.4
Slovenský národ ako priateľ starých pomerov

O stručnej filozofii dejín nášho národa, ktorý sa vyhýba revolúciám

2.4.1 Vaša Svätosť, na to, aby ste mohli pochopiť rozpoloženie a motiváciu slovenskej Cirkvi, s akými sa zúčastňovala a neskôr i zavádzala zmeny vyplývajúce z pastoračného Druhého vatikánskeho koncilu, je potrebné sa aspoň v skratke zaoberať filozofiou našich dejín.

2.4.2 Zo skupiny tzv. „sedmopočetníkov“, ktorá pozostávala z vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda a ich piatich ďalších žiakov, je na našom území asi najviac uctievaný sv. Gorazd, nástupca biskupa Metoda. Spolu s kniežaťom Slavomírom („Sclajamarus“) patrí sv. Gorazd k prvým našincom prenasledovaným pre vieru. Zaujímavosťou je, že postava Slavomíra v sebe podľa dostupných historických zdrojov mohla sústrediť atribúty kňazskej a zároveň panovníckej moci. Existuje teda názor, že panovník Slavomír bol historickým predobrazom prvého slovenského prezidenta, Mons. Jozefa Tisu (* 1887 — † 1947), ktorý bol zároveň rímsko-katolíckym kňazom.

2.4.3 Ďalej náš národ prechováva úctu k sv. pustovníkom z 10. storočia, a to k Andrejovi-Svoradovi a jeho žiakovi Benediktovi zo Skalky, ktorí žili prísnym životom odriekania, modlitby a práce. Zo začiatku 11. storočia si ctíme sv. Bystríka (Bestricus Nitriensis), biskupa a mučeníka, rozširovateľa staroslovenskej liturgie a horlivého evanjelizátora pilíškej oblasti, ktorá je dnes súčasťou Maďarska. Bol to práve sv. Bystrík, ktorí pomáhal zahnať pohanských Maďarov za Dunaj.

2.4.4 Po zániku Svätoplukovej ríše ako štátu západných Slovanov začiatkom 10. storočia vzniklo asi v roku 1000 na našom území „Regnum Hungariae“ ako multietnický štát. Ten v slovenčine nazývame ako „Uhorsko“. V slovenskom jazyku totiž rozlišujeme medzi „Maďarskom“ ako novovekým štátom Maďarov a „Uhorskom“ ako naším spoločným štátom s Maďarmi. Staromaďarskému kočovnému kmeňu Arpádovcov, ktorý sa nezúčastnil bitky pri rieke Lech, a ktorý sa neskôr stal uhorským kráľovským rodom, totiž vtedy pomohli k moci početné slovenské rody. Od našich predkov potom títo kočovníci prijali kultúru a usadlý spôsob života. Rozdelením Svätoplukovej ríše tak vzniklo uhorské, poľské a české kráľovstvo — reprezentujúce legendárne tri slovanské prúty Svätoplukove.[47]

2.4.5 V Uhorskom kráľovstve bola po viac ako 900 rokov úradným jazykom latinčina. Nemčina bola úradným jazykom iba 17 rokov a maďarčina zas približne 65 rokov. A práve toto krátke obdobie zavádzania maďarčiny za úradný jazyk multietnického kráľovstva — ktorého väčšinu nikdy netvorili Maďari — a násilná maďarizácia slovenského obyvateľstva z druhej polovice 19. storočia vyvolali v našich predkoch odpor k spoločnému štátu s Maďarmi. Ten dovtedy slovenskí katolíci vnímali ako svoju vlasť a Mariánske kráľovstvo „Regnum Mariae Patronae Hungariae“.

2.4.6 Nemožno preto hovoriť o nejakom „tisícročnom útlaku“ slovenského národa pod maďarskou nadvládou, pretože členovia slovenského národa po stovky rokov spoluvytvárali spoločenský, vedecký, politický a náboženský život Uhorska.

2.4.7 Počiatky slovenského národného obrodenia v rámci Uhorska možno datovať k druhej polovici 18. storočia, kedy vznikli prvé pokusy o pozdvihnutie slovenského jazyka. Najskôr to boli kamaldulskí mnísi zo Zobora pri Nitre — ktorá bývala sídlom Svätoplukovej ríše. Mnísi tu vydali prvý latinsko-slovenský slovník. O polstoročie neskôr sa pokúsili kodifikovať spisovnú slovenčinu rímsko-katolícki kňazi a slovenskí učenci združení okolo kňaza Antona Bernoláka (* 1762 — † 1813).

2.4.8 Skutočnosť, že vodcami národného obrodenia slovenského národa prostredníctvom obrody jazyka sa u nás stali rímsko-katolícki kňazi a mnísi mala minimálne tri príčiny.[48] Najdôležitejšou z nich je, že pre slovenských katolíkov tej doby bola stále jediným a zjednocujúcim liturgickým jazykom latinčina. Prípadná kodifikácia slovenčiny by nijakým spôsobom nezasiahla do najcitlivejšej časti katolíckeho kultu, ktorou liturgia nepochybne je.

2.4.9 Preto najväčšou prekážkou v uzákonení spisovného slovenského jazyka boli spočiatku slovenskí lutheráni. Pre nich by to totiž znamenalo, že musia zanechať biblickú češtinu, ktorú dovtedy používali na účely svojich obradov, piesní či štúdia Biblie. Slovenskí katolíci v tom čase, naopak, pred takýmto problémom nestáli, a tak ich snahám o uzákonenie spisovnej slovenčiny nebránili náboženské dôvody. Bernolákovci dokonca pri kodifikácii slovenského jazyka preukázali svoju ochotu ustúpiť novej generácii slovenských lutheránov — štúrovcom — zoskupeným okolo osoby Ľudovíta Štúra (* 1815 — † 1856).

2.4.10 Za dnešnú spisovnú slovenčinu teda v prvom rade vďačíme katolicizmu našich národných dejateľov, ktorý vo svojom univerzalizme dokázal poľahky integrovať rôzne národné partikularity.

2.4.11 Faktom takisto je, že slovenskí buditelia boli v tom čase vo svojej väčšine — ak pominieme okrajových radikálov — reálne odporcovia revolúcií a konzervatívci, odmietali demokraciu, revolúciu a socializmus, uvažovali o konštitučnej monarchii, podporovali cisára a legitimitu. V rokoch 1848 – 49 sa štúrovci nielenže pridali na stranu Viedne, cisára a katolíckej monarchie — čo by sa ešte dalo interpretovať ako pragmatický ťah — ale vítali a obdivovali ruskú cársku armádu a v ruskom autokratickom cárovi Mikulášovi I. (* 1796 — † 1855) videli záchrancu.[49]

2.4.12 Po už spomínanej generácii kňazov z bernolákovskej skupiny, ktorá obrodila náš národ po jazykovej stránke, prišla generácia kňazov zo skupiny hlinkovcov zoskupených okolo osoby Mons. Andreja Hlinku (* 1896 — † 1938). Skupina týchto kňazov oživilia náš národ po stránke politickej.[50]

2.4.13 Po rozpade Rakúsko-Uhorska, z ktorého si náš národ odnášal predovšetkým rany z posledného obdobia maďarizácie, hľadali naši politickí predstavitelia štátoprávne riešenie. Okolnosťami a politikou možného sme boli vmanévrovaní do spoločeného štátu s tradíciou husitizmu, voľnomyšlienkárstva a socializmu poznačenými národmi českých zemí.[51]

2.4.14 Kolonizácia Slovenska českými liberálnymi učiteľmi, politické útoky centrálnej vlády na slovenské cirkevné školstvo a na pronárodné tlačoviny, znemožňovanie uplatnenia sa členov slovenského národa v štátnej správe či v armáde a pohŕdanie českej vlády vidieckym katolíckym obyvateľstvom Slovenska sa však stalo našou novou nočnou morou. S útokmi na našu národnosť sme mali skúsenosti už z Uhorska. Čo však bolo v Československu novinkou, bol systematický vládny útok na našu katolícku vieru.[52]

2.4.15 Vtedajšia katolícka generácia našich politikov mala teda jasný cieľ: buď by sa jej podarila vybojovať väčšia autonómia od centrálnej pražskej vlády v rámci Československa, alebo by skôr či neskôr musela hľadať cestu, ako z Československa von.

2.4.16 V roku 1939 vznikla samostatná Slovenská republika — čomu v roku 1938 predchádzala zrada západných mocností v Mníchove, ktoré mali garantovať Československu jeho celistvosť. Slovenskí katolícki politici ihneď priznali Bohu v ústave nového štátu všetku zvrchovanú moc v súlade s encyklikou „Quas Primas“.[53]

2.4.17 Skutočnosť, že na čelo nášho národa a štátu sa v týchto ťažkých časoch postavil katolícky kňaz Mons. Jozef Tiso, bolo prirodzeným vyvrcholením našej minulosti.[54] V celej našej minulosti to boli práve katolícki kňazi, ktorí po stáročia utvárali povahu nášho národa a šľachtili jeho vernosť katolíckej viere a Kristovej Cirkvi — od čias kňaza a panovníka Slavomíra z 9. storočia až po kňaza a prezidenta Mons. Jozefa Tisu z 20. storočia.

2.4.18 Slovenský národ pritom nikdy nemal snahu vytvoriť nejakú formu teokracie. Naopak, všetci zodpovední a do budúcnosti uvažujúci politici si uvedomovali potrebu politickej a mocenskej kontinuity, ktorú najlepšie zabezpečuje dedičnosť moci. Slovenský politik Vojtech Tuka (* 1880 — † 1946) — ktorý bol v mladosti chránencom bulharského cára Ferdinanda Coburga (* 1861 — † 1948) a vychovávateľom jeho syna, neskoršieho cára Borisa III. (* 1894 — † 1943) — sa stal preto otcom na Slovensku nikdy nerealizovanej monarchistickej idey. Podľa nej by katolícky kňaz Mons. Tiso po vojne odovzdal samostatný slovenský štát pod monarchistickú korunu naturalizovaného potomka bulharského cára. Tým by sa Slovensko opäť vrátilo späť k starým pomerom — teda k svojej, tentoraz už i štátnej existencii v rámci monarchie.

2.4.19 Ak totiž existuje niečo ako národný charakter alebo inštinkt, tak potom je jeden prvok, ktorý sa v slovenskom národe opakuje s nehynúcou pravidelnosťou – tajomná príťažlivosť uprednostniť zachovávanie, resp. konzervovanie starých pomerov pred zmenou. Slovenský národ teda nikdy nebol revolučnou silou, ktorá by mala podiel na rozbití katolíckej monarchie a zničení „starých pomerov“, ktoré dnes ešte viditeľnejšie stoja ako protiklad voči „novému svetovému poriadku“, proti „Novus Ordo Misae“ či proti konceptu „New Age“ globálnej synkretickej cirkvi. Naši predkovia v rámci politiky možného vždy hľadali cestu, ako si zachovať našu kultúru, jazyk — ale najmä katolícku vieru a s ňou i čo najviac zo „starých pomerov“. Naši predkovia si uvedomovali, že revolúcia sa začína meter od hraníc katolíckej Cirkvi. Kontrarevolúcia, naopak prebýva len za jej hradbami.

2.4.20 Vaša Svätosť, preto skutočnou ruptúrou vo vnímaní našich vlastných dejín je fakt, že najväčším svetským sviatkom na Slovensku je dnes 29. august[55]. V tento deň si pripomíname revolučné povstanie komunistov, liberálov, demokratov, čechoslovakistov, partizánov a zmätenej časti slovenskej armády z roku 1944 proti autoritatívnemu a klerikálnemu štátu, na čele ktorého stál katolícky kňaz Mons. Jozef Tiso. Podľa jeho protagonistov malo pritom povstanie viesť k „ustanoveniu ľudovodemokratického štátu Čechov, Slovákov a Podkarpatských Ukrajincov“. Avšak prvé, čo povstalci urobili na obsadených územiach, bolo, že zo škôl odstránili kríže, obmedzili prístup menšín k bohoslužbám a na školách zmiešali dievčenské s chlapčenskými triedami dokopy.

2.4.21 Žiadne povstanie „ľudových demokratov“ proti „klérofašizmu“ sa v roku 1944 nekonalo. Povstanie svojimi črtami a krutosťou pripomínalo jakobinizmus. Partizáni z radov ľudových demokratov a komunistov vraždili krutým spôsobom civilné obyvateľstvo[56] a katolíckych kňazov[57].

2.4.22 V roku 2018 bola v Košiciach blahorečená Anna Kolesárová (* 1928 — † 1944) ako slovenská mučenica čistoty.[58] Tri mesiace po vypuknutí povstania ju na našom území zastrelil sovietsky vojak preto, že sa mu odmietla podvoliť. Bolo to práve „ľudovodemokratické povstanie“, ktoré otvorilo cestu sovietskym komunistom do stredu našej vlasti bez boja. Tak, ako povstanie kedysi oslavovali komunisti, oslavujú ho dnes aj liberáli a demokrati. A to najmä preto, že bolo našou, slovenskou Veľkou francúzskou revolúciou, kedy proti autoritatívnemu režimu podporujúcemu rozkvet kresťanského a národného života — so všetkými jeho nedokonalosťami, chybami a hriechmi — povstali revolučné socialistické, liberálne a demokratické sily.

2.4.23 Proponenti týchto revolučných síl po vojne prenasledovali slovenskú inteligenciu, katolíckych kňazov a biskupov. Mons. Jozefa Tisu obesili v roku 1947 necelé dva týždne po Veľkonočnej nedeli. Na jeho usmrtenie dohliadal špeciálny vyslanec českého prezidenta v demisii, Eduarda Beneša. V Československu zavládol benešovsko-gottwaldovský režim, teda režim spolupráce demokratov s komunistami, ktorí spoločnými silami likvidovali reprezentantov kontrarevolučných slovenských katolíckych síl.[59] O rok nato vyhrala voľby v českých zemiach komunistická strana. Zvyšku slovenskej kontrarevolučnej katolíckej inteligencie teda nezostávalo iné, ako pred krvilačným revolučným duchom vanúcim z Prahy emigrovať do zahraničia.


2.5
Bozk národu — facka tradícii

O koncile, ktorý slovenský exil pochopil ako výhru národných ambícií

2.5.1 Vaša Svätosť, Váš predchodca blahej pamäti, pápež Pius XII. (* 1876 — † 1958) obrátil svojimi encyklikami pozornosť Cirkvi po druhej svetovej vojne opäť na evanjelizáciu národov. Podľa mienky Jeho Svätosti mali teraz národy evanjelizovať a spravovať v Kristovom duchu priamo pastieri, ktorí z týchto národov vzišli. Pius XII. si totiž uvedomoval, že po druhej svetovej vojne vznikli nové štátne útvary, v ktorých sa často ocitli zmesice národov v postaveniach odlišných, než v akých spolunažívali dlhé stáročia pred oboma svetovými vojnami. Bol to aj prípad Československa, v ktorom sa po krátkej dobe vlastného štátneho života ocitol slovenský národ znova nielen pod českou nadvládou, ale aj v opratách komunistického ateistického režimu.

2.5.2 Prezident Tiso ešte v roku 1946 vo väzení vydal prostredníctvom svojho osobného tajomníka posledný prezidentský dekrét, ktorým zriadil zastupiteľský zbor a naň preniesol právnu legitimitu Slovenského štátu, ktorého bol prezidentom. Tento zbor zároveň poveril vedením boja za uznanie slovenskej štátnej samostatnosti v exile.

2.5.3 Ateistický komunizmus teraz prenasleduje Cirkev na Slovensku zo svojho pražského centra o to viac, že ju považuje za zradcovskú vo veci rozbitia Československa, za fašistickú z hľadiska napomáhania režimu, ktorý konzervoval staré pomery a za nebezpečnú z hľadiska, že by mohla napomáhať obnoveniu slovenskej štátnej samostatnosti. Komunisti rušia násilím rehole i semináre a na jedinom, ktorý na Slovensku zostal, obmedzujú a kontrolujú kandidátov na kňazstvo. V tejto situácii si slovenská katolícka emigrácia — organizovaná aj osobnosťami z uvedeného zastupiteľského zboru — uvedomuje naliehavú potrebu vybudovať svoj vlastný, slovenský seminár v exile. A to najmä z dôvodu, aby pripravil potomkov slovenských emigrantov na budúcu kňazskú službu na Slovensku, čomu — pochopiteľne — muselo predchádzať aj ich náležité vzdelávanie v slovenskom jazyku.

2.5.4 Náš kňazský exil sa preto od roku 1961 začal sústreďovať do novozaloženého Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Jeho vznik a prevádzku výdatne dotovali práve americkí Slováci. Ešte pred svojím založením však ústav musel bojovať s nepriazňou Rímskej kúrie. V nej — na naše nešťastie — pôsobí v tom období kardinál Alfredo Ottaviani, ktorý bol v rokoch 1926 až 1928 rektorom českého semináru Bohemica, neskoršieho vyššieho pápežského českého seminára Nepomucenum. Jeho Eminencia kardinál Ottaviani kladie zo svojej pozície teraz už protektora českého seminára Nepomucenum (od r. 1953) úklady Slovákom, aby si nemohli založiť slovenský vyšší seminár. Čechom sa ho totiž podarilo presvedčiť, že slovenský vyšší seminár by odoberal študentov tomu českému

2.5.5 Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda je síce schválený dekrétom Jeho Eminencie kardinála Tisseranta, ale — najmä z pričinenia kardinála Ottavianiho — nemôže ústav stáť na pôde Vatikánu. Slováci sa tak cítia byť kardinálom Ottavianim ponížení a svoj seminár si vybudujú až za hranicou vatikánskeho štátu, kam Ottavianiho moc už nesiahala.

2.5.6 Vaša Svätosť, ako je Vám isto dobre známe, Jeho Eminencia kardinál Alfredo Ottaviani bol pápežom Jánom XXIII. menovaný za predsedu doktrinálnej komisie pre prípravu Druhého vatikánskeho koncilu. Na ňom zastával veľmi konzervatívne pozície, ktoré sa však nepodarilo na koncile presadiť. Rok po rezignácii na všetky svoje úrady podporil v roku 1969 tento „pištolník viery“ — ako ho prezývali — námietky Mons. Lefébvra proti Novus Ordo Misae, teda novému omšovému poriadku.

2.5.7 Skúsenosť slovenských kňazov a najmä ich štedrých donorov — amerických Slovákov — s kardinálom Ottavianom ako s „protektorom Čechov“, sa však už natrvalo vryla do ich pamätí.

2.5.8 Mať totiž svoje zastúpenie pod menom vlastného národa v čase, v ktorom neexistovala slovenská štátna samostatnosť, kedy neexistovali slovenské diplomatické zastupiteľstvá, slovenské vedecké a kultúrne inštitúcie, a kedy preto nebolo možné slobodným spôsobom prezentovať slovenské meno vo svete a vo „večnom meste“, bolo totiž pre náš národ, pre našu Cirkev, i pre našu exilovú politickú reprezentáciu dôležité. Prostredníctvom ústavu sa totiž mohli Slováci stávať členmi rozličných medzinárodných inštitúcií, ktoré predpokladali inštitucionálne, kolektívne členstvo

2.5.9 Ústav sv. Cyrila a Metoda sa stal aj akýmsi referenčným bodom pre Svätú stolicu a pre rímsku kúriu vo všetkých otázkach, ktoré sa týkali Slovenska. Preto aj založenie slovenskej cirkevnej provincie v roku 1977, ktorú zriadil pápež Pavol VI. konštitúciou „Qui Divino“ bolo do veľkej miery dielom ústavu a kňazov, ktorí v ňom žili a pracovali.

2.5.10 Postoj kardinála Ottavianiho — ako zástancu tradície — proti slovenskému semináru sa tak stal prvým z dvoch emocionálne kľúčových momentov, ktoré sa zapísali do povedomia slovenských kňazov v ústave, ktorí mali neskôr pôsobiť v pastorácii na Slovensku a v rámci slovenských komunít po celom svete.

2.5.11 Druhý emocionálne kľúčový moment sa odohral počas osobnej audiencie u pápeža Pavla VI., ktorý prijal 14. septembra 1963 v Klementovej sieni v Apoštolskom paláci viac ako päťsto Slovákov — medzi nimi práve mnoho amerických Slovákov — na čele s ich duchovnými otcami. Bolo to v predvečer posviacky kaplnky v ústave. Pápež vo svojom prejave zdôraznil, že pozná slovenské dejiny a slovenskú duchovnosť. Na záver sa skloní k slovenskej zástave. Požehná ju. A vo svojich rukách ju pobozká… Bolo to gesto, ktoré zahraniční Slováci prirovnávajú ku gestu pápeža Jána Pavla II., keď na jar 1990 pri svojej prvej historickej návšteve Slovenska vystúpil z lietadla, kľakol si a pobozkal slovenskú zem. Takisto v čase, keď bolo Slovensko ešte súčasťou Česko-Slovenska...

2.5.12 Vaša Svätosť, tieto dva emocionálne silné momenty zohrali v našich dejinách svoju úlohu. Zatiaľ čo tradícia v osobe Ottavianiho dala nášmu národu facku, prietrž modernizmu, ktorú posvätil pápež Pavol VI. dala v osobe Jeho Svätosti nášmu národu bozk. Bozk, ktorý sa odvtedy menil čoraz výraznejšie na facku tradícii.

2.5.13 Pápež Pavol VI. takisto zaplatil ústavu tlač misálov s novou pokoncilovou omšou. Omšou, ktorá už bola v slovenčine a nie v latinčine. V slovenčine, ktorá tak veľmi pripomínala Slovákom vo svete ich domov, z ktorého museli po vojne utiecť. Kvôli komunistom a centrálnej pražskej vláde. Omša po slovensky sa tak po 25 rokoch od úteku slovenských intelektuálov stala naplnením jednoty hesla „pro Deo et Patria“, ktorému v dobrej viere zasvätili celý svoj život...


2.6
Slovenské lastovičky ducha pokroku

O modloslužbe revolučnej, vznešenej, ktorá požiera svoje deti

2.6.1 Vaša Svätosť, ako sme Vám ukázali, synovia slovenského národa v emigrácii — a následne aj tí domáci — spojili odvekú snahu o pozdvihnutie svojho jazyka a národa so súdobým nadšením pre veľké zmeny v Cirkvi a spolu s ďalšími sa nadchli pre sľubované „nové Turíce“. A zatiaľ čo duch pokroku úlisne podvracal pravdy viery jednu za druhou v mene „ducha koncilu“, poprední muži nášho národa nasadli nekriticky na prúd doby — na prvý pohľad — v ušľachtilej snahe o službu svojmu ľudu a Cirkvi.

2.6.2 Napriek všetkým prínosom, ktoré Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme priniesol nášmu národu po cirkevno-právnej a pastoračnej stránke, je dnes na mieste sa pýtať, či spory s kardinálom Ottavianim ohľadom budovania slovenského seminára neboli nezhodami vo veciach nižšieho rádu, v dôsledku ktorých sa zabudlo na priority rádu vyššieho. Na mieste je i otázka, či táto rana — i keď veľmi bolestivá — nebola napokon poprednými mužmi nášho národa až príliš preceňovaná. A to spolu s národno-oslobodzovacím bojom vedeným proti pražskej centrálnej vláde a proti nadradenosti českého elementu nad tým slovenským v spoločnom štáte.

2.6.3 Je totiž možné, že to bola práve národná horlivosť, ktorá stála i pri odmietnutí prepracovaného Tkadlíčkovho hlaholského rímskeho misála v staroslovenčine našimi biskupmi. Tí mohli misál v staroslovenčine predkladaný českými biskupmi považovať za ďalší útok na slovenčinu a slovenské národné záujmy. Pritom hlaholský misál — v staroslovenčine, ktorá ani v časoch svojho vzniku nebola ľudovým jazykom — je spoločným dedičstvom všetkých slovanských národov verných Petrovmu stolcu.

2.6.4 Popri svojej národnej horlivosti si najlepší synovia slovenského národa nevšimli semienka rozkladu, ktoré sa vkradli do ich práce. A ktorý človek je potom natoľko statočný, že sa dokáže obzrieť späť a uznať chyby vo veciach, ktorým zasvätil celý svoj život? Pýcha je ťažkým pokušením, najmä pre ľudí, ktorí vo svete dosiahli významné miesto.

2.6.5 Avšak dnes je už nepopierateľné, že nadradenie národného sebaurčenia nad vieroučnú pravovernosť vytvorilo onen šokujúci a paradoxný efekt, v dôsledku ktorého sa slovenský katolicizmus stal labilným a nesamostatným v priamom dôsledku svojej snahy o samostatnosť. A to vďaka tomu, že ako jeden z mála na svete — aj vo svojich politicky najkonzervatívnejších zložkách — neprejavil žiadnu pochybnosť o smerovaní katolíckej Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile. A preto dnes zostal náš národ vo veciach pravej viery odkázaný na cirkevné autority z radov iných národov.

2.6.6 Zlyhanie slovenskej emigrácie na Západe, ktorá sa považovala za strážkyňu slovenskej tradície po línii národnej i katolíckej, sa dnes ukazuje ako fatálne. Naša emigrácia totiž mala na rozdiel od obyvateľstva v Česko-Slovensku podrobné informácie o škandalóznom vývoji v Cirkvi v šesťdesiatych rokov minulého storočia. Emigranti vedeli o trestuhodných liturgických, vieroučných či mravoučných nedbalostiach či o zámernom poškodzovaní Cirkvi vnútrocirkevnými revolučnými živlami, a napriek tomu úplne rezignovali na vyjadrenie akéhokoľvek odporu a kritického postoja k týmto javom.

2.6.7 Ba, žiaľ, naopak – vzali ich za svoje a nechali sa opájať chimérickou predstavou o blahodarnom vplyve zavedenia ľudového jazyka do liturgie, ktoré malo byť v ich očiach potvrdením národných ambícií a povýšením doposiaľ zanedbávaného a vo svete ignorovaného jazyka na „svetovú“ úroveň.[60]

2.6.8 Konzervatívne elity slovenského národa prehliadali všetky postupne prichádzajúce signály, ktoré naznačovali, že po vonkajšom útoku komunizmu a nacizmu na Cirkev príde frontálny útok na jej hradby z jej vlastného vnútra.

2.6.9 Kostol Povýšenia Sv. Kríža v Petržalke postavený v rokoch 1931 – 1932 vo funkcionalistickom architektonickom štýle bol predzvesťou priepastnej zmeny v sakrálnej architektúre, ktorá mala po vojne nasledovať. Ústup krásy v prospech čistej účelnosti napokon vyústil do súčasnej modernistickej architektúry kostolov, ktorá postráda akýkoľvek atribút posvätnosti, a ktorá úplne zničila zmysel a podstatu liturgického priestoru presbytéria. V starých kostoloch odlúčila oltár od Bohostánku tým, že postavila „obetný stôl“. V nových kostoloch oddelila Bohostánok ešte aj od tohto „obetného stola“ tak, aby sa centrom kostola stal kňaz, ktorý „predsedá“ omši ako spoločnej večeri zhromaždenia veriacich.

2.6.10 Ilustrácie impresionistického umelca Imricha Bartu (* 1925 – † 1999) v „Misáli latinsko-slovenskom“ vydanom v roku 1952[61] sú snahou autora v duchu impresionizmu zachytiť liturgický život tak, ako sa práve javil v danom okamihu, už dvadsať rokov pred Druhým vatikánskym koncilom. A to i napriek, respektíve v úplnom rozpore s tým, čo misál omše všetkých vekov vo svojich rubrikách vtedy ešte stále slovom vyjadroval. Barta tak v predkoncilovom misáli znázornil obetné stoly, bochníky namiesto hostií a dokonca i iné novotvary v pokoncilovej teológii, ako je napríklad tajomná výmena darov medzi Bohom a človekom.[62]

2.6.11 To však nie je všetko. V tomto misáli sa pri poučení o kropení svätenou vodou na začiatku omše všetkých vekov známom ako „Asperges“ dočítame, že kresťania dostávali bežne Telo Kristovo na ruku.[63]

2.6.12 Ak modernizmus a jeho duch pokroku dokázal takto vyčíňať pred koncilom, po koncile sa už nezastavil pred ničím — ani pred piesňou k oslave Božieho Tela z 13. storočia, ktorú zložil sv. Tomáš Akvinský (* 1225 — † 1274). Pieseň „Tantum ergo Sacramentum“[64], teda „Ctíme túto Sviatosť slávnu“[65] sa v rukách pokroku stala zbraňou propagandy „ducha koncilu“. Nový slovenský preklad tejto piesne sa objavil v III. Zväzku pokoncilovej Liturgie hodín schválenej v roku 1989 a vydanej v roku 1990.[66] Odvtedy má bohoslužbu starodávnu“ nahradiť „nová, vznešená“, a aby toho nebolo málo, tomu všetkému má pomôcť „viera s láskou spojená“.

2.6.13 Ako to však napísal sv. Tomáš Akvinský? V latinčine má „antiquum documentum“, teda „starý dokument“ nahradiť „novo ritui“, teda „nový obrad“. V časoch „anjelského učiteľa“ totiž Cirkev učila „substitučnú teológiu“, podľa ktorej sú jedinými pokračovateľmi židovského náboženstva kresťania a Boh všetky predchádzajúce obrady židov nahradil sv. omšou. Sv. Tomáš teda v piesni na oslavu Božieho Tela spieva, aby Kristova obeta na kríži na sv. omši sprítomnená nekrvavo pod spôsobom chleba nahradila všetky starozákonné praktiky, lebo v Kalvárskej Obete nášho Pána Ježiša Krista sa starý Zákon naplnil. Starší, predkoncilový slovenský preklad tento zmysel prísne rešpektoval, len vymenil poradie významov pre „obrad“ a „zákon“, ale bez zmeny celkového zmyslu. Pred koncilom mal teda „obrad minulosti“ ustúpiť „novému teraz zákonu“[67].

2.6.14 V takomto tvare sa však text nedal explicitne použiť proti starému obradu omše všetkých vekov — v zmysle, že starú omšu má nahradiť pokoncilový nový omšový poriadok — a preto musel podstúpiť významovú zmenu. Ako bonus, duch pokroku pridal do textu aj „lásku“, ktorá sa v pôvodine nevyskytovala a sv. Tomáš si vystačil iba s vierou, ktorá mala nahradiť nedostatočnosť zmyslov...[68]

2.6.15 Vaša Svätosť, „Jednotný katolícky spevník“ (ďalej lej „JKS“) sa od svojho prvého vydania v roku 1937 používa na Slovensku dodnes — a v Európe patrí k najdlhšie používaným katolíckym spevníkom vôbec. Jeho dogmaticky správne texty prežili druhú svetovú vojnu i komunizmus, ale neprežili vyčíňanie ducha koncilu. Po koncile v ňom neboli zmenené iba prekladové piesne — ako sme už dokázali vyššie — ale aj vlastné piesne, ktoré zložil Mikuláš Schneider-Trnavský (* 1881 — † 1958).

2.6.16 Jednou z nich je napríklad i pôstna pieseň č. 177 — „Už som dosť pracoval“, kde sme až do koncilu spolu s naším Pánom Ježišom Kristom spievali „Pôjdem, pôjdem do Jeruzalema, kde ma ukrižuje to židovské plemä.“ Po koncile už spievame, že Krista ukrižuje „toto ľudské plemä“ a židia z textu úplne vypadli. Samozrejme, súvisí to s tým, že po koncile Cirkev zmenila svoje učenie zachytené v substitučnej teológii, teda v „teológii náhrady“, a židom priznala možnosť akejsi cesty paralelnej spásy, ktorú oni môžu dosiahnuť aj bez toho, aby v Krista uverili.

2.6.17 Za zmienku stoja takisto preklady Sv. Písma podľa pokoncilovej „Nova Vulgata“ z roku 1979. Ak si porovnáme súčasný slovenský preklad, ktorý vznikal sčasti v rímskom exile[69] a staršie preklady[70] podľa sixto-klementínskej Vulgáty (1592), zistíme, že zmeny, ktoré boli zavedené v roku 1979 majú jedno spoločné — a to vysokú mieru interpretácie a odstraňovanie poznámok, v ktorých sa uchovával katolícky výklad Sv. Písma. Tradícia dedená z pokolenia na pokolenie musela ustúpiť filologickým, lingvistickým a religionistickým dohadom a domnienkam. A tak, ako sme si to ukázali už na intervencii pápeža Benedikta XVI. vo veci nesprávnych konsekračných slov — nemožno tomuto modernistickému prístupu vôbec dôverovať.

2.6.18 Pokoncilové tornádo neustála ani modlitba „Verím v Boha“. Kristus už nevstúpil do pekiel[71] — teda latinsky „descendit ad inferos“ — ale zostúpil iba k „zosnulým“. Neprispela táto zmena k relativizácii existencie pekla? A k umenšeniu Kristovho víťazstva nad diablom?

2.6.19 Vaša Svätosť, a takto by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej.

2.6.20 A práve preto nadšenie z takéhoto vývoja po Druhom vatikánskom koncile, ktoré ovládlo slovenskú konzervatívnu emigráciu na Západe — a ktoré miestami nabralo až prorockú podobu zvestovania „nových Turíc“ — nemá v kontrarevolučných a konzervatívnych kruhoch v Európe a v Amerike obdobu. V rozpore s akoukoľvek vnútornou logikou konzervatívneho myslenia sa tu oslavovala revolúcia v Cirkvi — s ktorej plodmi sme sa zoznámili vyššie — a z ktorej sa „slovenskí strážcovia tradície“ snažili vyťažiť bezvýznamné národné bonusy.

2.6.21 Vaša Svätosť, podťatie koreňov Cirkvi však muselo nevyhnutne priniesť aj podťatie jej duchovných detí — kresťanskej Európy a jej kresťanských národov. V záplave multietnickej anarchie a importu orientálnych ideí aj etník, nakoniec stráca myšlienka samostatného slovenského národa — ktorá vznikla práve zo stáročnej praxe európskeho katolicizmus — svoj reálny základ.

2.6.22 Slovenskí exulanti na Západe, ktorí vymenili katolícku pravovernosť za dary — ktoré sa dnes ukazujú byť danajskými darmi — v podobe Ústavu sv. Cyrila a Metoda a samostatnej slovenskej cirkevnej provincie sa dožili toho, že dielo ich práce sa obrátilo proti nim samým — presne tak, ako to v prípade revolúcií už býva. V súbore modlitieb vydanom v roku 2015 pod názvom „Prosby na 70. výročie oslobodenia“[72], slovenskí biskupi ďakujú za „víťazstvo slobody nad diktatúrou nacizmu“.

2.6.23 Pritom to boli práve povojnové roky 1944 — 1948, za ktoré dnes slovenskí biskupi ďakujú, a ktoré pritom vyhnali najlepších synov nášho národa do trvalej emigrácie. Práve toto obdobie predstavuje v našich dejinách jednu z najkrutejších etáp povojnového ľudovo-demokratického prenasledovania slovenských katolíkov, ktoré len plynulo prešlo do komunistického teroru trvajúceho ďalších vyše štyridsať rokov po vojne. Slučka sa tak uzatvorila. Modliť sa a ďakovať za toto obdobie „víťazstva slobody“ vo svetle nedávnej kanonizácie Anny Kolesárovej — mučenice čistoty zavraždenej sovietskymi „osloboditeľmi“ Československa — to je tá pravá modloslužba revolučná, vznešená a celá v slovenčine, ktorá napokon požiera i svoje deti. A napriek tomu, že sa to celé odohráva v slovenčine, ľud tomu aj tak nerozumie...


III.

Vaša Svätosť,

bremeno zmätku a bezradnosti, ktoré musia niesť katolíci na Slovensku — ale aj po celom svete — sa stáva stále ťažším a ťažším. Neustále chaotické posúvanie stáročných hraníc v pravidlách vieroučných, cirkevno-právnych či morálnych sa stáva zo dňa na deň neúnosnejšie. Kauzy a problémy, ktoré sme Vám predložili, nie sú súhrnom našej zmätenosti, ale len vrcholom ľadovca, ktorý sa za roky navŕšil na tele Cirkvi.

Nedovoľovali by sme si Vás obťažovať, pokiaľ by sme nevedeli — ako pravoverní synovia a dcéry Cirkvi majú vedieť — že kľúč k riešeniu týchto problémov sa nachádza vo Vašich rukách. Je to onen kľúč — či kľúče — ktoré zveril Vášmu predchodcovi v úrade — pápežovi Petrovi — samotný Spasiteľ, náš Pán Ježiš Kristus. Vďaka tejto moci kľúčov ste to práve Vy, kto môže učiniť koniec všetkým zmätkom a bezradnosti.

Zaiste Vám — po predložení horeuvedených príčin nášho zmätenia — nie je nutné radiť čo by malo byť liekom na súčasný chaos. Je to zaiste návrat k istote tradície, bez prispôsobovania sa súčasnému svetu, ktorý sa zmieta v duchovnej, kultúrnej a morálnej anarchii. Je to návrat k tej tradícii, ktorú ste Vy mali tú radosť poznať ako dieťa a mladý muž; k tradícii, ktorá Vás formovala, a ako pevne veríme, aj priviedla k zasvätenému povolaniu kňaza.

Sme príliš trúfalí, pokiaľ chceme poznať spásonosnú krásu a účinky tejto neporušenej tradície na nás a na našich deťoch? Nie je našou povinnosťou — ale aj právom — sa tejto tradície dovolávať a dožadovať? Sú si dnešné kniežatá Cirkvi schopné, podobne ako kráľ z rozprávky „Soľ nad zlato“, nakoniec priznať, že neprávom vyhnali synov a dcéry, ktoré veľkosť svojej lásky k Cirkvi odmerali soľou? Soľou, ktorá hoci v skale — v Cirkvi — driemala dlhé roky, predsa nestratila svoju chuť...

Apelujeme na Vás, Vaša Svätosť, aby ste nám dopriali ten duchovný dar pevného vedenia, neomylnej náuky a nekolísajúcej morálky, ktoré boli dopriate aj Vám. Nič viac nežiadame, len to, čo dostala Vaša Svätosť samotná.

To je tá soľ, ktorou treba osoliť tlejúce telo Cirkvi, z ktorého postupne odpadáva úd za údom, šíri sa z neho šokujúci zápach rozkladu a rozvratu, ba čo viac — pretože katolícka Cirkev je dušou sveta — zasahuje rozklad v Cirkvi i celý svet a vrhá ho späť do pohanskej minulosti, ktorej vláda sa ešte pred sto rokmi zdala byť premožená.

Tak, ako my Vás budeme vítať soľou materiálnou, neodháňajte nás, ale nás privítajte aj Vy soľou duchovnou — návratom k nemennej a tisícročiami overenej tradícii jednej, apoštolskej, svätej, katolíckej Cirkvi.

V jednote so Stolicou sv. Petra a večným Rímom,

in Decollatione S. Joannis Baptistæ,

v Kristu Vaši a Vášmu svätému úradu oddaní,

Igor Cagáň, Branislav Michalka, Milan Žiak, Radovan Novotný,
predkladatelia.


Poznámky pod čiarou

[1] pozri rozprávku Soľ nad zlato zaznamenanú slovenským rozprávkarom Pavlom Dobšinským či českou rozprávkarkou Boženou Němcovou, ktorej príbeh vyrozprávala slúžka z kúpeľov Sliač na Slovensku.

[2] Židia v časoch Krista získavali soľ zo smoly, resp. z bitúmenu (ako kvapalnej zmesi uhľovodíkov), ktorá ľahko stratila slanosť (zvetrala). S našou soľou to nejde tak znateľne.

[3] List Svätého Otca, Benedikta XVI. Nemeckej biskupskej konferencii, adresovaný jej predsedovi, Mons. Robertovi Zollitschovi, v ktorom sa venuje forme vhodného prekladu konsekračných slov nad kalichom, 14. apríla 2012.

[4] 68,9% rímskokatolíci a 4,1% gréckokatolíci

[5] Zastúpenie praktizujúcich veriacich rastie u nás najmä smerom na sever k poľským a smerom na východ k ukrajinským hraniciam, a naopak, klesá smerom na juh ku „kalvínskym“ maďarským a smerom na západ k „modernistickým“ rakúskym hraniciam a k hraniciam s „husitskou“ Českou republikou, ktorá sa neraz stáva pre našich kňazov „misijným územím“.

[6] Vzhľadom na to, že na Slovensku bola vynútená povinnosť úplnej zaočkovanosti pre tých, ktorí by sa chceli s Vašou Svätosťou stretnúť, počet katolíkov, ktorí Vás reálne prídu fyzicky privítať bude drasticky nižší, než pri apoštolskej návšteve pápeža Jána Pavla II.

[7] Správcom farnosti je pritom páter Jozef Kováčik, ktorý pôsobil do roku 2014 ako hovorca Konferencie biskupov Slovenska a v súčasnosti je programovým riaditeľom TV Lux, ktorej majoritným vlastníkom je KBS.

[8] Bleha, B. — Vaňo, B. et al.: Demografický atlas Slovenskej republiky. Bratislava: Geo-grafika: Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského, Katedra humánnej geografie a demografie: Výskumné demografické centrum: INFOSTAT, Inštitút informatiky a štatistiky, 2014, 978-80-89317-28-8.

[9] Navyše, Slovensko nemá žiaden podiel na historickom otrokárstve a nemá tiež žiadnu koloniálnu minulosť — ak odhliadneme od niektorých posledných koloniálnych vojen NATO, na ktorých sme sa, žiaľ, ako krajina podieľali. Pritom súčasné fiasko euro-atlantickej civilizácie v Afganistane len podčiarkuje zlyhanie agresívnej neokonzervatívnej nekatolíckej ideológie, ktorá za touto inváziou stála. Tú si za svoju zvolili „kresťanskí demokrati“ doma i vo svete a namiesto dvadsiatich rokov hlásania sv. Evanjelia a obracania moslimov na vieru vyvolali najväčšiu humanitárnu katastrofu súčasnosti, ktorú priemerná slovenská katolícka rodina nedokáže nijako ani len zmierniť.

[10] Heriban, J.: Biblia: Sväté písmo Starého a Nového zákona. 12. vyd.. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2013. ISBN 978-80-7162-996-2. Imprimatur: Joannes Sokol, Archiepiscopus — Metropolita, Tyrnaviae, die 6. Maii, 2003

[11] V nej používate 152-krát slovo „ľudia“, 135-krát slovo „tí druhí“, 96-krát slovo „láska“, 82-krát slovo „brat“ či „bratstvo“, 76-krát slová ako „otvorenosť“ či „otvorený“, 40-krát slovo „dialóg“, ale iba 27-krát meno „Ježiš“ a iba 11-krát prívlastok „Kristus“.

[12] Nostra aetate, 1965, ods. 3.

[13] Biblia sacra vulgatae editionis, Romae 1598, str. 1087

[14] Písmo sväté. Nový zákon Pána Nášho Ježiša Krista. Časť II.: Listy Apoštolské a Zjavenia sv. Jána Apoštola. [Preložil Ján Donoval.] Trnava-Nagyszombat: Spolok svätého Adalberta (Vojtecha), 1914. 200 s. Nihil obstat: Richardus Osvald (1283/1912). Imprimatur: Ludovicus Rajner, Episcopus, Vicarius Generalis Archeppalis, Strigonii, die 29. Februarii 1912.

[15] Písmo sväté Nového zákona. [Preložil Štefan ZLATOŠ, Anton ŠURJANSKÝ]. 3. vyd.. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1949. Imprimatur: Paulus Jantausch, Episcopus, Administrator Apostolicus, Tyrnaviae, die 28 Novembris 1945.

[16] Vaša svätosť, odpusťte nám podozrievavosť, s ktorou sa pozeráme aj na niektorých kresťanských utečencov. Či už otcovia rodín pracujúci v západnej Európe, tak i naši kňazi tam pôsobiaci nám vydávajú svedectvá o tom, že mužské či ženské rehole alebo kňazský stav ako taký sa stále častejšie stávajú pre niektorých neeurópskych imigrantov iba vstupenkou do Európy. Mníšky sa po príchode do Európy vydávajú, kňazi ženia a nie je výnimkou, že zostávajú pritom praktizovať svoje pohanské obrady a zvyklosti priamo v našich katolíckych kostoloch a chrámoch.

[17] svätoháj bol v slovanskej mytológii posvätným lesom či pralesom, v ktorých bolo zakázané rúbať stromy či dokonca z nich vynášať i odumreté drevo, pretože ich Slovania považovali za posvätnú pôdu.

[18] Vaša Svätosť, v duchu Vašej encykliky „Laudato Si“ (2015) však došlo v júli 2021 i na Slovensku, v Kostole sv. Štefana v Bratislave, k narušeniu liturgického priestoru. Kapucíni, ktorí kostol spravujú, prekryli dva bočné, ale i hlavný oltár kolážami fotografií vtákov, ktoré mali „pripomenúť harmóniu medzi Stvoriteľom a celým stvorením.“ Namiesto toho pripomínali skôr Katedrálu Notre Dame de Paris z roku 1793, ktorú francúzski revolucionári premenili na „Temple de la Raison“, teda „Chrám rozumu“. Na hlavný oltár vtedy namiesto Boha pravého postavili opernú speváčku, ktorá predstavovala „déesse de la Raison“, teda „bohyňu rozumu“. V oboch prípadoch výsostné miesto Boha v kostole zaujali Jeho stvorenia… „Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy?“ (porov. Mt 7, 16)

[19] Mons. Baxant je prvým českým biskupom, ktorý po štyridsiatich rokoch od Druhého vatikánskeho koncilu slúžil v Českej republike pontifikálnu „predkoncilovú“ sv. omšu podľa misálu Jána XXIII.

[20] Labo, Š.: Róbert Bezák: pravda o odvolanom arcibiskupovi. Praha: Ottovo nakladatelství, 2014, 176 s., 978-80-7451-403-6.

[21] Na tomto festivale Mons. Bezák vyhlásil, že „Pán Boh je najväčší pohoďák, ktorý je tam, kde sa ľudia zabávajú“, a že „otčenáše a kľačanie nám už nepomôže, to patrí do kamennej doby“.

[22] Počas podujatia Noc kostolov v roku 2011 dovolil Mons. Bezák vo svojom sídelnom chráme, Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave, aby Zuzana Smatanová (* 1984) spievala rockové spracovanie ľahko erotickej piesne Hany Hegerovej (* 1931 — † 2021) „Čerešne“. V piesni sa metaforicky prelína obraz čerešní s mladými ženskými prsiami a text vrcholí slovami: „Keď sa na vás šuhaj usmeje pod fúzky, rýchlo vyberajte čerešne spod blúzky.“

[23] Avšak zatiaľ čo Mons. Bezák ukazoval pred médiami svoju anjelskú tvár, výpovede niektorých kňazov či pracovníkov diecézneho úradu svedčia o jeho odvrátenej tvári. Tá sa napokon prejavila vo svojej úplnosti najmä v jeho vzťahu k Mons. Jánovi Sokolovi, emeritnému arcibiskupovi, ktorého Mons. Bezák vo funkcii vystriedal. Mons. Bezák svojho predchodcu šikanoval, nedovoľoval mu slúžiť sv. omše v Trnave a viedol proti nemu diskreditačnú kampaň v médiách.

[24] Oko, D.: Levanduľová mafia. S pápežmi a biskupmi proti homo-klikám v Cirkvi. Nadácia Slovakia Christiana: Bratislava, 2021.

[25] Páter Oko pritom prípad Róberta Bezáka nevníma izolovane, ale poznamenáva, že v blízkom období — 2. júna 2012 — sa vzdal svojho biskupského úradu biskup v rokoch Mons. Bezáka aj v Litve. Ide konkrétne o dominikánskeho biskupa Vilhelmsa Lapelisa (* 1961) z Lipawy. Svätá Stolica dala Mons. Bezákovi takisto možnosť vzdať sa úradu biskupa približne do konca júna 2012, aby sa tým predchádzalo škandalizácii. Mons. Bezák túto možnosť odmietol a svoj prípad — na rozdiel od Lapelisa — medializoval sám. Podľa pátra Oka berie na seba homolobby vo vnútri Cirkvi podobu homoherézy, ktorú definuje ako popieranie učenia Cirkvi o homosexualite a praktizovaní homosexuálneho aktu. Páter zdôrazňuje, že viac než 80% prípadov zneužívania mladistvých katolíckymi duchovnými predstavujú prípady, kedy obete boli mužského pohlavia, čiže páchatelia sexuálne inklinovali k rovnakému pohlaviu. Okrem toho vek obetí bol v asi štyroch pätinách prípadov vyšší ako 11 rokov, teda tesne pred pubertou alebo v puberte. Takáto sexuálna náklonnosť sa označuje ako efebofília, ktorá je podmnožinou homosexuálnych sklonov. Páter pripomína, že riešením sexuálnych škandálov je prísne dodržiavanie Cirkevnej praxe v tom, že homosexualita je vážna prekážka pri svätení kandidáta za kňaza. Páter preto kladne hodnotí, keď Sv. Stolica zasahuje proti biskupom, ktorí mali tendenciu homosexuálov svätiť za kňazov — čo by údajne mohol byť aj Bezákov prípad.

[26] Na omši všetkých čias podľa katolíckej tradície nikto nesmie siahnuť na posvätné nádoby (kalich a cibórium), okrem kňaza, ktorý si predtým umyl ruky. Takisto iba kňaz umytými rukami pripravuje veľkú, kňazskú hostiu i menšie hostie pre veriacich. Posvätných kníh sa dotýka iba kňaz sám a sám z nich i číta. Z misálu takisto číta výhradne iba kňaz. Keď miništrant prenáša misál, nedotýka sa knihy samotnej, ale iba držiaku pod ňou. Žiaden sprievod s obetnými darmi sa zväčša nekoná (okrem napr. dominikánskeho rítu). Miništrant drží konvičky za dno, zatiaľ čo kňaz chytá konvičky za ušká. Ak by kňaz kýchol, hostie pre veriacich sú uložené v malom cibóriu uzavretom vrchnákom. Kňaz sa tými prstami, ktorými sa dotýka už premenených svätých hostií, nesmie dotknúť ničoho iného. Rubriky mu to zakazujú pod ťažkým hriechom, a preto kňaz od premeny drží prsty „zviazané“. Znak pokoja si na omši všetkých vekov veriaci vôbec nedávajú. Iba pri asistovanej sv. omši sa kňaz zdraví s diakonom a subdiakonom. Oni ho dlaňami chytia zospodu za lakte a kňaz im položí ruky na predlaktie, samozrejme tak, aby sa svojimi „zviazanými prstami“ ničoho nedotkol. Veriaci na sv. prijímaní kľačia a nič na kňazove slová neodpovedajú. Prijímanie rozdáva jedine kňaz a jedine do úst, a to tak, že veriaci kľačí a mierne zakloní hlavu a kňaz purifikovanými prstami vloží veriacemu hostiu do úst. Dbá pritom na to, aby sa veriaceho nedotkol a hostia sama spadla vďaka záklonu hlavy na jazyk. Kňaz bežne deťom krížik na čelo nedáva. Kde sú však deti na toto gesto zvyknuté, kňaz nad ich hlavami urobí znak kríža tak, aby sa ich nedotkol.

[27] Stanovisko k problematike očkovania proti ochoreniu COVID-19

[28] A takisto toto združenie vydalo vyše stostranový populárno-náučný materiál, v ktorom popisuje na čo všetko a akým spôsobom dnes využíva farmaceutický priemysel tkanivá z násilne potratených detí. Embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie a vakcíny v tieni epidémie nového koronavírusu. Čo môže veriaci lekárnik a pacient poznať, v čo môže veriť a čo smie robiť v konflikte so svojím svedomím?

[29] Slovenskí biskupi, na rozdiel od tých amerických, vo svojom stanovisku k očkovaniu nevenovali takmer žiaden priestor ostrému odsúdeniu kontinuálnej farmaceutickej praxe využívania embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pochádzajúcich z násilných potratov na výrobu vakcín.

[30] Pápež Benedikt XVI. v liste nemeckým biskupom vysvetľuje, že „v šesťdesiatych rokoch, keď bolo potrebné preložiť Rímsky misál do národných jazykov, existoval exegetický konsenzus ohľadne toho, že slovo ‚mnohí‘ v Iz 53, 11 n. je hebrejským výrazom označujúcim celok, ‚všetkých‘. Následne slovo ‚mnohí‘ v Matúšovom a Markovom evanjeliovom podaní ustanovenia bolo preto považované za semitizmus a muselo sa prekladať ako ‚všetci‘.“

[31] Lefébvre, M.: Lettre ouverte aux catholiques perplexes, Paris, Albin Michel, coll. « Lettre ouverte », 1985.

[32] Súčasný Kódex kanonického práva z roku 2019 pápežskú neomylnosť upravuje v Kánone 749, § 1, kde stojí: „Najvyšší veľkňaz je na základe svojho úradu neomylný v magistériu, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich, ktorý má úlohu posilňovať svojich bratov vo viere, definitívnym úkonom vyhlasuje učenie viery alebo mravov za záväzné.“ A zároveň v § 3 toho istého kánonu stojí: „Nijaké učenie sa nechápe ako neomylne definované, ak to nie je zjavne isté.“ Cirkev uznáva doteraz preto iba dva prípady, kedy bol využitý inštitút pápežskej neomylnosti. Prvýkrát šlo o vyhlásenie dogmy o Nepoškrvnenom počatí Panny Márie (1854) pápežom Piom IX. Spôsob vyhlásenia tejto dogmy pápežom sa stal zároveň impulzom k prijatiu dogmy o neomylnosti pápeža. Druhý raz bola dogma o pápežskej neomylnosti uplatnená pri vyhlásení dogmy o Nanebovzatí Panny Márie (1950) Piom XII. To znamená, že od Prvého vatikánskeho koncilu pápež svoju výsadu neomylnosti využil len jedenkrát.

[33] Katolícka tradícia nás na tomto mieste Svätého Písma totiž učí, že: „[č]o vyšší pán rozkazuje, to nižší nemôže zrušiť; nižší má moc od vyššieho, teda nemá práva proti vyššiemu. Kto poslúcha vyššieho pána proti vôli nižšieho, ten je bez trestu, lebo keby ho i nižší pán chcel trestať, nedá ho vyšší. Kdežto kto kvôli nižšiemu pánovi neposlúchne vyššieho, ten bude trestaný, lebo nižší to nemôže zabrániť vyššiemu, a preto Boha, jako najvyššieho pána, treba poslúchať viac než ľudí.“ Pozri Písmo sväté. Nový zákon Pána Nášho Ježiša Krista. Časť I.: Evanjelia a Skutky Apoštolské. [Preložil Ján Donoval.] Trnava-Nagyszombat: Spolok svätého Adalberta (Vojtecha), 1913, str. 211. Nihil obstat: Richardus Osvald (1283/1912). Imprimatur: Ludovicus Rajner, Episcopus, Vicarius Generalis Archeppalis, Strigonii, die 29. Februarii 1912.

[34] Jn 14, 15: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“

[35] Jn 15, 10: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske.“

[36] Na tomto mieste katolícka tradícia rozumie pod ovcami tých, ktorí „z vody a z Ducha sv. plodia duchovné deti, t. j. veriacich“ — teda kňazov. „Sv. Peter má pásť, t. j. spravovať ako veriacich, tak i biskupov a kňazov.“

[37] Lk 5, 4: „Duc in altum.“

[38] Tak napríklad už v roku 1969 vypracovalo 12 rímsko-katolíckych teológov na popud arcibiskupa Mons. Marcela Lefébvra „Stručný kritický rozbor nového omšového poriadku“, ktorý následne kardinál Alfredo Ottaviani, ktorý v rokoch 1959 až 1966 stál na čele Svätého Ofícia, a kardinál Antonio Bacci zaslali pápežovi Pavlovi VI. Dokument napríklad kritizuje nesprávnu definíciu omše podľa nového omšového poriadku, ktorá bola z Kalvárskej Obety Ježiša Krista redefinovaná podľa protestantského vzoru na Poslednú večeru. Došlo k splynutiu liturgie slova s eucharistickou liturgiou akoby mali obe rovnakú hodnotu. Spolu s odstránením modlitieb „Suscipe, Sancta Trinitas“, teda „Prijmi, svätá Trojica“ a „Placet Tibi, Sancta Trinitas“, teda „Svätá Trojica, nech sa ti páči“ bol odstránený konečný účel omše, ktorým je obeť chvály Najsvätejšej Trojici. Bol narušený bezprostredný účel omše ako zmiernej obety na odpustenie hriechov pre živých i mŕtvych. Nový omšový poriadok naproti tomu zdôrazňuje iba živenie a posilňovanie prítomných. Bol odstránený takisto imanentný účel omše, ktorý spočíva v tom, aby bola obeta Bohom prijatá. Nový omšový poriadok robí z omše výmenu darov medzi človekom a Bohom. A takto by sme mohli, žiaľ, pokračovať i ďalej...

[39] O omši všetkých vekov pápež Benedikt XVI. vo svojom motu proprio Summorum Pontificum napísal: „Je známe, že latinská liturgia Cirkvi v jej rôznych formách v každom storočí kresťanskej éry podnecovala početných svätých k duchovnému životu a posilňovala mnohé národy v čnosti nábožnosti a ich nábožnosť robila plodnou.“

[40] Porovnaj Tridentský koncil, zasadanie XXII. zo 17. 9. 1562, kánon VII.: „Ak niekto tvrdí, že obrady, rúcha a vonkajšie znaky, ktoré katolícka Cirkev používa pri slávení omší, sú skôr podnetmi k bezbožnosti než úradmi zbožnosti, nech je prekliaty.“

[41] Foederatio Internationalis Una Voce: Správa pre Kongregáciu pre náuku viery: Implementácia apoštolského listu Summorum Pontificum v diecézach po celom svete, 2007-2020.

[42] Až zo 72 % v Severnej Amerike, 69,2 % v strednej Európe, 62,3 % v Južnej Amerike, 60,4 % v Ázii, 57,5 % v Oceánii, 55,5 % v Severovýchodnej Európe, 51,7 % v severozápadnej Európe, 31,7 % v južnej Európe a 28,6 % v Afrike.

[43] Rituale omnium lat. rit. diœcesium slovacchiæ et subcarpatorussiæ. Ad instar appendicis ritualis romani cum approbatione sacræ rituum congregationis jussu et auctoritate omnium præsulum slovacchiæ, 1937. Promulgoval Pius XI., schválil Laurenti, C., zostavil Vojtaššák, J.

[44] Tridentský koncil, zasadanie XXII. zo 17. 9. 1562, kánon IX.: „Ak niekto povie, že treba odsúdiť obrad rímskej Cirkvi, podľa ktorého sa časť kánonu a slová konsekrácie vyslovujú nízkym tónom, alebo že omša sa má sláviť len v jazyku ľudu, alebo že voda sa nemá miešať s vínom, ktoré sa má obetovať v kalichu, lebo to odporuje Kristovmu ustanoveniu, nech je prekliaty.“

[45] Vaša Svätosť, dovoľte nám oboznámiť Vás teraz s písomnými pamiatkami slovanského hlaholského dedičstva. Vo františkánskych knižniciach na Slovensku objavil páter Vševlad Jozef Gajdoš, OFM (* 1907 — † 1978) hlaholským písmom popísané pergamenové fragmenty. Podľa miesta nálezu ich nazval „Hlaholské listy hlohovské“ a „Svätoantonský hlaholský zlomok“. Išlo pritom o listy z misála rímskeho obradu písaného hlaholikou z konca 13. alebo zo začiatku 14. storočia chorvátskej proveniencie a o zlomok z hlaholského breviára, ktorý zahŕňa modlitby liturgie hodín rímskokatolíckej cirkvi v staroslovenčine. Páter Vševlad Gajdoš objavil tiež „Medicejský hlaholský kódex“, keď pri skúmaní knižničných fondov na Slovensku zistil, že „Codex Sclavonicus Hieronym“ sa nachádza v Medicejskej knižnici („Biblioteca Medicea Laurenziana“) vo Florencii označený ako „Psalterium Armenum“. Vďaka tomu bol objavený neúplný staroslovenský breviár i rituál a úplný preklad liturgickej sekvencie „Dies irae“. Všetky tieto pamiatky sa podľa pátra Gajdoša dostali na Slovensko vďaka chorvátskym františkánom, ktorí u nás začiatkom 18. storočia pôsobili pod pomenovaním „Franjevci trećoredci glagoljaši“ („de litera Sclava, fratres Illirici“). V 17. storočí dochádza v rímskom hlaholskom misále k uplatneniu tej redakcie staroslovenčiny, ktorá sa udržala vo východnom byzantskom ríte. Preto sa Rímsky misál vydaný z nariadenia Tridentského koncilu (1570) prekladal do staroslovenčiny podľa tohto úzu. Napriek tomu, že tento úzus Chorvátom pripomínal srbskú pravoslávnu úpravu, museli si počkať až do konca 19. storočia, konkrétne do r. 1880, kedy pápež Lev XIII. na tisíce výročie buly „Industriae Tuae“ rozšíril sviatok sv. Cyrila a Metoda na celú rímsku Cirkev encyklikou „Grande Munus“. V nej tiež povzbudil slovanské národy, že obroda ich národnej identity môže byť nesená obnovou v katolíckej viere. Preto už v r. 1893 vychádza práve na popud pápeža Leva XIII. hlaholský misál „Missale Romanum Glagolitice“ editovaný chrovátskym kanonikom Dragutinom Antunom Parčićom (*1832 — † 1902) znova v chorvátskej redakcii hlaholiky. Jeho druhé vydanie vychádza už v r. 1896.

[46] Zentner, J. V. /ed./: Glagolský mešní řád Římského misálu staroslověnsky doplněný o mešní texty pro svátky českých svatých, Panny Marie, a liturgické zpěvy. Červený Kostelec: Nakladatelství Pavel Mervart, 2020, 169 s., ISBN 978-80-7465-460-2.

[47] O tom, že „Regnum Hungariae“ bolo i naším kráľovstvom svedčí napríklad aj postava slovenského arcibiskupa, uhorského prímasa a vicekráľa Juraja Pohronca Slepčianskeho (* 1595 — † 1685). Ten sa angažoval v ochrane našej spoločnej vlasti pred Turkami a na oslobodení okupovaných kresťanských území. Jeho zásluhou sa poľský kráľ Ján III. Sobieski zúčastnil bitky pri Viedni (1683), v ktorej kresťanská Európa porazila islamskú Osmanskú ríšu a na niekoľko storočí odvrátila islamizáciu Európy. Slovenský prímas Uhorska nechal vtedy pre kresťanských obrancov Viedne vyhotoviť tisícky medailí s podobizňou Sedembolestnej Panny Márie na jednej strane a s menom Mária na strane druhej. Kresťanskej armáde odkázal, aby sa nebála, pretože s ňou bude bojovať aj Panna Mária.Alebo spomeňme tiež postavu kardinála Alexandra Rudnaya (* 1760 — † 1831), ktorý bol takisto uhorským prímasom a arcibiskupom, a ktorý začal budovať Ostrihomskú baziliku — jeden z najväčších európskych chrámov. V roku 1826 ho pápež Lev XII. vymenoval za kardinála, pričom práve z tejto doby pochádza aj jeho výrok „Slavus sum, Slavus ero et si in cathedra Petri essem, Slavus maneo“, teda „Som Slovák a Slovákom ostanem aj keby som bol na Petrovom stolci, ostanem Slovákom“.

[48] Po prvé, slovenské katolícke rodiny boli vždy mnohopočetné — a často v pôrodnosti prevyšovali tie kalvínske maďarské rodiny — ich majetok sa výrazne drobil, a preto zostávali rodiny našich predkov nemajetné. Jediný spôsob pre nadaných slovenských chlapcov ako vyštudovať, bolo vstúpiť do rehole či študovať za kňaza s finančnou podporou biskupov a iných kresťanských mecénov. Po druhé, habsburskí panovníci ako Mária Terézia či jej syn Jozef II. boli v tom čase nositeľmi „osvieteneckých“ myšlienok u nás, ktoré už predtým viedli vo Francúzsku k spoločensko-politickej revolúcii, k umenšeniu vplyvu Katolíckej cirkvi a jej liberalizácii. Uhorský katolícky klérus, ktorý vtedy už po vyše 250 rokov vzdoroval vplyvu silného zastúpenia kalvínov v Maďarsku a lutheránov na Slovensku, napokon týmto tlakom sčasti podľahol a do istej miery sa zliberalizoval a sprotestantizoval. Resp. výraznejšie reflektoval na témy, ktoré prinášali protestanti, a jednou z nich bol aj dôraz na úlohu národných jazykov vo verejnom živote Cirkvi.

[49] A ten skutočne nebol liberálnym demokratom. Štúrov spis „Slovanstvo a svet budúcnosti“ je len potvrdením tohto konzervatívneho, protirevolučného trendu.

[50] V rokoch 1793 až 1796 sa pod heslom „Pour Dieu et le Roi“, teda „za Boha a za kráľa“ združili obrancovia katolicizmu z francúzskeho departementu Vendée proti revolučnému republikánskemu vojsku. V rokoch 1913 až 1945 sa pod podobným heslom „pro Deo et Patria“, teda „za Boha a za národ“, združili obrancovia katolicizmu na Slovensku.

[51] Je totiž potrebné si uvedomiť, že Ján Hus (* 1369 — † 1415) ako predchodca protestantizmu a Cirkvou odsúdený kacír je, žiaľ, i dodnes pre niektorých českých katolíkov v prvom rade „národným hrdinom“. Deň upálenia Jána Husa je v českých zemiach pamätným dňom či štátnym sviatkom už od roku 1925 až do súčasnosti. Teda i keď boli národy českých zemí za 160 rokov po bitke na Bielej hore (1620) úspešne rekatolizované, stačilo iba 7 rokov voľnomyšlienkárskeho režimu T. G. Masaryka (* 1850 – † 1937) v rámci Československa a národy českých zemí sa stali znova vyznávačmi husitizmu.

[52] Preto Mons. Andrej Hlinka už rok po vytvorení Československa — v ktorého názve sa meno slovenského národa stalo iba prílepkom — vyhlásil: „Za tento krátky čas nám násilnícki Česi spôsobili viac trápenia, ako Maďari za tisíc rokov. Teraz vieme, že ‚Extra Hungariam non est vita‘ [Mimo Uhorska niet pre nás života]. Pamätajte si tieto slová, čas ukáže ich správnosť!“

[53] Ústavný zákon zo dňa 21. júla 1939 o ústave Slovenskej republiky: „Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.“

[54] V prípade jeho zvolenia teda nešlo o žiaden historický zlom či nátlak mocností. Vtedajšia Nemecká ríša a jej ideológia národného socializmu hľadeli na katolicizmus s rovnakou averziou, ako režim Československej republiky. Katolícky kňaz určite nebol ich vysnívaným spolupracovníkom.

[55] V roku 2014 v predvečer 70. výročia Povstania '44 vydal Rodný dom prezidenta Tisu v spolupráci s o. z. Nové slobodné Slovensko tzv. Sylabus rozšírených bludov o Povstaní '44 v slovenčine, angličtine a francúzštine, pozri https://29august1944.sk.

[56] pozri Podolský, P. B.: Povstanie roku 1944: bolo národné, slávne, užitočné?. Piate, upravené a doplnené vydanie. Bratislava: Post Scriptum, 2020. ISBN 978-80-8218-015-5.

[57] Pátra Antona Šaláta (* 1892 — † 1944) zastrelili na moste, pátra Jána Nemca (* 1911 — † 1944) ťahali za vozom a rozsekali mu lebku, pátrovi Rudolfovi Schedovi (* 1898 — † 1944) povybíjali zlaté zuby, nožom mu na chrbát vyrezali hákový kríž a zastrelili ho, zabili takisto pátra Martina Martinku († 1944) a študenta 5. ročníka bohoslovia, Imricha Teplana (1921 — † 1944).

[58] Na pódiu, na ktorom sa ocitne Vaša Svätosť v Košiciach, bude osadený kríž z udalosti blahorečenia Anny Kolesárovej, rovnako ako aj relikviár s jej ostatkami. Avšak súvislosti, ktoré tu predostierame, nebudú organizátormi Vašej návštevy v Košiciach nikdy artikulované takto zreteľne a nahlas.

[59] Uveďme príklad už spomínaného františkánskeho pátra, doktora filozofie, historika, knihovníka a pedagóga Vševlada Jozefa Gajdoša, ktorý bol žiakom českého profesora Jozefa Vajsa, ktorý sa podieľal na vydaní hlaholského misála. Páter Gajdoš bol v rokoch 1924-1973 členom vyše 20 vedeckých spoločností. V čase, keď vznikala Slovenská akadémia vied a umení intervenoval sám prezident Mons. Jozef Tiso u provinciála františkánov, aby pátra Gajdoša sekularizoval a uvoľnil pre prácu na pozícii vedúceho SAVU. Páter Gajdoš sa však svojich rehoľných sľubov nikdy nevzdal a nenechal sa zmámiť budovaním si svetskej kariéry. Po poprave prezidenta Mons. Jozefa Tisu vytvoril páter Gajdoš fotokoláž s fotografiou prezidenta a nápisom „slovenský mučeník“ a rozmnožil z nej temer tri desiatky tisíc kusov. Za tento skutok ho komunistický režim odsúdil na neuveriteľných 9 rokov odňatia slobody a na 5 rokov stratu čestných občianskych práv.

[60] Zabúdali pritom na fakt, že primárnym cieľom liturgických inovácií zaiste nebola snaha pozdvihnúť zo zeme nacionalizmy drobných národov, ale v rámci mohutnej a systematickej ofenzívy vedenej proti tradícii len potlačiť jeden z hlavných nástrojov katolíckeho univerzalizmu, a teda celosvetovej platnosti — latinský jazyk.

[61] Misál latinsko-slovenský. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1952. Nihil obstat, die 29 Septembris 1952. Episcopus tit. Appianus Ambrosius

[62] Uvedeniu adventného obdobia (str. 60) dominuje strapec hrozna a klas žita. Obraz presahuje do obdobia Vianoc (str. 95), kedy sa obetné dary — už prinášané veriacimi — zmenia prostredníctvom výmeny medzi Bohom a človekom na postavu dieťaťa Ježiša stojaceho — už nie na oltári, ale — na obetnom stole. Už to nie je Kristus, ktorý vykonal vlastnú obetu na kríži, ktorá ako jediná dokonalá je Bohom prijímaná, ale je to zhromaždenie veriacich — pozývané k stolu samotnou Pannou Máriou — a plody ich práce (obetné dary), nadania (hudobník s trúbkou), umu (muž s knihou) a ich zbožnosti (muž s kostolom), z ktorých sa na obetnom stole narodí dieťa Ježiš. „Admirabile commercium“, teda podivná výmena už nespočíva v tom, že Syn Boží sa stal človekom a my, ľudia, synmi Božími. Zhromaždenie premieňa, Ježiško sa rodí. Traja králi (str. 132) prinášajú svoje dary kňazovi, ktorý znova na obetnom stole obetúva Najsvätejšie Božie Telo i Krv Kristovu. Na začiatku omšového poriadku (str. 502) je znázornený prechod Cirkvi bojujúcej — teda nás, žijúcich — v podobe meča a štítu do Cirkvi víťaznej — teda zástupu svätých, ktorí nás predišli do večnosti — zobrazenej vavrínovým vencom. Na tomto prechode sa však už nepodieľa výlučne Telo Kristovo, ale je zdôraznená i prítomnosť kalichu s Krvou Kristovou. Autor ide ďalej a tradičné zobrazenie jednoty kalichu s hostiou je nahradené celým bochníkom chleba umiestneným nad kalichom. Teda autor zobrazuje nielen špecifiká liturgického slávenia pokoncilovej omše ako takej, ale dokonca jej „neokatechumenátneho“ prevedenia šesťdesiat rokov predtým, ako sa obrovské hostie a lámanie bochníkov stali súčasťou pokoncilového experimentovania! Po prefácii nasleduje ilustrácia s ukrižovaným Kristom (str. 526), z ktorého boku tryská Jeho Presvätá Krv. Pod krížom ju zachytáva do kalichu ženská postava so zahalenými vlasmi a bez svätožiare, teda anjeli sa tejto práce už vzdali a teraz ju má na starosti akási kňažná — má byť predobrazom svätenia žien? Vzápätí na druhej strane je kánon omše uvedený obrazom poslednej večere. Vo veľkonočnom čase (str. 552) zasa Ježiš sedí na otvorenom hrobe, ktorý je vyobrazený tak, že pripomína tento raz oltár, z ktorého kŕmi svoje ovce. Na Turíce (str. 617) z neba zlieta holubica — ktorá je v tradícii vyobrazením Ducha Svätého — opäť na obetný stôl, letiac ponad obetné dary, zatiaľ čo viac holubíc sedí pod stolom. Čo majú tieto ďalšie holubice predstavovať? Ďalšie vánky Ducha Svätého v iných cirkvách?

[63]Pred niektorými rímskymi bazilikami podnes je studňa, pri ktorej sa veriaci umývali, keď išli na najsv. obetu. To bolo potrebné už aj preto, že pri sv. prijímaní Telo Kristovo dostávali na ruku. Zaiste z tejto obyčaje vznikla dnešná svätenička a kropenie pred hlavnou nedeľnou omšou.“ Misál latinsko-slovenský. Spolok sv. Vojtecha: Trnava, 1952, str. 499

[64] Pôvodné latinské znenie: Tantum ergo Sacramentum, Veneremur cernui: Et antiquum documentum, Novo cedat ritui: Præstet fides supplementum Sensuum defectui.“

[65] Pozri novšie vydanie JKS, pieseň č. 317: „Ctime túto Sviatosť slávnu, zbožne skloňme kolená, bohoslužbu starodávnu nahraď nová, vznešená; pomôž zmyslom, ktoré slabnú, viera s láskou spojená.“

[66] Znenie pokoncilového Breviáru schválil pápež Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Laudis canticum z 1. novembra 1970.

[67] Pozri staršie vydanie JKS, pieseň č. 317: „Prevelebnej tu Sviatosti vzdajme úctu, poklonu, ustúp obrad minulosti, novému včuľ zákonu, zmyslov nedostatočnosti viera dávaj náhradu.“

[68] Pokroku však prekážala tiež rovnako stará pieseň od toho istého autora — „Lauda Sion, Salvatorem“, teda „Chváľ, Sione, Spasiteľa“, ktorá sa ako sekvencia spievala na sviatok Božieho Tela, a v ktorej liturgia rozoberala celú náuku o Eucharistii. Spasiteľa tu sv. Tomáš nazýva „duce“ [Pôvodné latinské znenie: „Lauda, Sion, Salvatórem, lauda ducem et pastórem in hymnis et cánticis.“], teda „vodca“, čo sa pred druhou svetovou vojnou prekladalo ako „ten, ktorý vedie“, teda „voditeľ“ [Pozri staršie vydanie JKS, pieseň č. 269: „Chváľ, Sione, Spasiteľa, chváľ pastiera, voditeľa, v hymnách, piesňach jeho kríž.“]. Avšak zrejme preto, že označenie „duce“ a koreň slova „vodca“ po vojne evokovali fašizmus, prípadne Mons. Jozefa Tisu, ktorému tento titul takisto prislúchal, došlo k zmene a zo „Spasiteľa-vodcu“ sa stal „Spasiteľ-živiteľ“ [Pozri novšie vydanie JKS, pieseň č. 269: „Chváľ, Sione, Spasiteľa, - chváľ Pastiera, Živiteľa - chválospevom srdečným.“].

[69] Heriban, J.: Biblia: Sväté písmo Starého a Nového zákona. 12. vyd.. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2013. ISBN 978-80-7162-996-2. Imprimatur: Joannes Sokol, Archiepiscopus — Metropolita, Tyrnaviae, die 6. Maii, 2003

[70] Čitateľovi môžeme odporučiť tzv. druhý celý slovenský preklad Sv. Písma, ktorý vychádzal v rokoch 1913-1926, pričom Starý Zákon prekladal aj Andrej Hlinka. Pozoruhodné je, že na preklade pracoval v szegedínskom štátnom väzení, kde bol maďarskou mocou uväznený po tzv. „Černovskej tragédii“. Tam mu Martin Kollár poslal poverenie k prekladu. Hlinka časť kníh Starého Zákona prekladal sám, časť rozdelil medzi spišských kňazov, medzi nimi bol aj Ján Vojtaššák, ďalší boli Ignác Kojda, Viktor Milan, Ján Dorník a Štefan Kofrit. Ich preklady mu poslali do väzenia, kde ich Hlinka skorigoval a spojil s čiastkami, ktoré sám prekladal. Preklad vychádzal z latinskej Vulgáty na rozdiel od tzv. tretieho celého slovenského prekladu, ktorý vychádzal z gréckej predlohy.

[71] Kőrper-Zrínsky, K.: Prameň z Boha: modlitebná, obradná, omšová, rozjímačná a poučná kniha pre vzdelaných katolíkov. 5. vyd.. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1948, str. 5.

[72] Dostupné on-line.


 

Show comment form
KaŠe
PBJK.

Súhlasím so všetkým, okrem toho, že Svätý otec nie je liberál. Ale vlastne máte pravdu. Ak povolil prijímanie Eucharistie rozvedeným, tak ako sa to nazýva? Heretizmus? Musíme sa za všetko a za všetkých modliť veľa. Za očistenie v Božej milosti a láske.

NVŽP +

0
PeBe
Nová sekta
Nevzniká nová podzemná Cirkev, ale nová sekta- "kto vami pohŕda, mnou pohŕda"- Lk 10, 16.
0
piakatarina
FSSPX
Odpoveď bezradným katolíkom: FSSPX na Slovensko! Veriaci katolíci na celom svete majú možnosť žiť svoju pravú tradičnú vieru prostredníctvom kňazov, ktorí ostali verní tradičnej náuke a bohoslužbe. V Poľsku aj v Čechách majú svoje centrá. Na Slovensku, keď sa veriaci na nich obrátia, tak začnú dúfam tiež. A potom budete mať pokoj od Novus ordo a všetkých heréz a blasfémií.
0
Irena
Chvála Kristu a Marii! Děkuji za informaci.
0
MaNo
Zo všetkou úctou, neviem kto mu posiela takyto mail, ani odkiaľ máte moju osobnú mailovú adresu, ale slová mailu nemajú ani štipku Božej Múdrosti, pokory a svätosti.
Riadky sú plné zúfalstva=pýchy, sebaľútosti a bez štipky konštruktívnej Lásky.
Už ste zabudli, že Božími Synmi sa volajú Tí čo šíria Pokoj?
Nie svetský pokoj, ale Svätý Pokoj, plný pokory a Pravdy.
Neželám si, aby mi takéto maily chodili.

0
Marieta Ria
Dbajte, aby Cirkev nebola rigidná...
Práve mi to dnes prišlo mailom... veľmi dobre vystihnuté a zhodnotené... situácia ubúdania veriacich a terajšia doba k tomu teda fest prispieva... Keď vidím v chrámoch tie prázdne lavice na sv. omši, alebo 1 človek v lavici... kostoly, ktoré boli ešte pred 2 rokmi plné a ľudia museli aj stáť.

Teraz napríklad u Piaristov ako prvý oznam po omši - v akej farbe covid automatu sme (pýtam sa, to je najdôležitejšie v živote Cirkvi, aká farba nám "vládne"?) a ... pri niektorých bohoslužbách môže byť 40 ľudí - a však vás tu aj tak nebýva viac(?) a vtedy a vtedy omša len pre zaočkovaných a osobné údaje v rámci urýchlenia napíšte doma na papier a ten vhoďte pri vchode do schránky... ??? Akým právom požadujú osobné údaje? Tu už neplatí GDPR? To nie je podpis na petíciu, kde zverejňujete svoje údaje kvôli možnému overeniu a dôveryhodno sti a platnosti akcie a podotýkam dobrovoľne!

Veľmi dobre je to v spomínanom liste vystihnuté, ako cirkevní predstavitelia bez problémov spolupracujú s vládnou vrstvou... A najlepšie dnes pápež v príhovore biskupom - "dbajte, aby Cirkev nebola rigidná!"

To bol teda zásah klinca po hlavičke! Veď to oni robia už dávno - otvárajú sa tomuto svetu až-až... žiadne trvanie na tom, čo bolo vždy tým najdôležitejším a najpodstatnejším v živote veriaceho a praktizujúceho kresťana! Oni to pápežovi už asi čítali v myšlienkach ...

0
Caesar
Slobodomurári jasali nad IIVK
Dobre zhodnotené. V minulosti pápeži rušili dokumenty koncilov, ktoré považovali za špatné.
II VK treba zrušiť úplne celý, lebo ešte nikdy v histórii nenastal taký rozvrat a rozklad cirkvi za tak krátku dobu ako posledných vyše 50 rokov a to následkom koncilových dokumentov, ktoré sú viaczmyselné, nejednoznačné a spôsobili úplný chaos a to úmyselne, lebo to je výsledok slobodomurárov, ktorí jasali nad IIVK.

0
Peter(skala)
Ktorí pápeži?
Ktorí pápeži a kde sa dá o tom dočítať?
0
Bellarminus
Pápežmi zrušené koncilové kánony
Neviem či je to odpoveďou na Vašu otázku, ale uvediem dva citáty:

Carihradský snem [r.381] okrem spomínaného vierovyznania usniesol sa na 7 kánonoch proti ariánom, sabeliánom, marceliánom, apolinaristom a iným bludárom. 3. kánon však priznáva osobitnú úctu biskupovi carihradskému, keď hovorí: „Biskup carihradský má prednosť úcty hneď po biskupovi rímskom, lebo to mesto (Carihrad) je Novým Rímom.“ Tu sa po prvý raz javí ctižiadostivosť carihradských patriarchov, ktorá neskoršie narobila Cirkvi veľa ťažkostí a viedla k smutným následkom. Cisár Teodozius potvrdil usnesenie carihradského snemu; Rím však schválil len vierovyznanie, nie 7 kánonov, ba tretí kánon priamo zavrhol.
...
Na 15. zasadnutí [chalcedónskeho snemu r. 451] v neprítomnosti pápežských legátov vyniesli otcovia 28 kánonov, z ktorých posledný obnovil 3. kánon snemu carihradského (§ 33), podľa ktorého biskup carihradský má hneď nasledovať po biskupovi Starého Ríma, a rozšírili jeho jurisdikciu na územia, ktoré doposiaľ mu nepatrily. Pápežskí legáti vyslovili hneď proti tomu protest a pápež neschválil túto časť usnesení snemu chalcedonského, hoci ho o to žiadali tak synoda ako i cisár. Nemohol to schváliť, lebo sa protivilo snemu nicejskému.
Jozef Špirko: Cirkevné dejiny I (1943), s.117+128

Protikatolícka reakcia sa ihneď prejavila na samom chalcedónskom sneme. Keď s potleskom a oduševnením prijali pápežov [Leva Veľkého] dogmatický list ako »slovo samého blaženého apoštola Petra«, byzantskí biskupi sa pokúsili toto apoštolské slovo nahradiť dvojsmyselnou formulou, ktorá nechávala otvorenú bránu bludu. A keď s tým nepochodili, preniesli svoju protikatolícku činnosť na iné pole, keď v nezákonnom zasadnutí vyhlásili právne prvenstvo cisárskeho patriarchu nad celým Východom a jeho rovnosť s pápežom. Ale tento akt [28. kánon], ktorý bol namierený proti najvyššiemu veľkňazovi, musel byť samými Grékmi pokorne predložený na schválenie samému pápežovi, ktorý ho úplne zrušil. Tak chalcedónsky snem zostal v dejinách ako skvelý triumf pápežstva.
Vladimír Soloviev: Rusko a všeobecná cirkev (1947), s.70-71, pozri aj s.239

0
MaMa
Pápež František je muž daný na miesto v pravý čas. Kto je peniknutý Božím milosrdenstvom ako on, asi ho ťažko pochopíme, keď väčšinou veci riešime iba v spravodlivosti! Milosrdenstvo neznamená prehliadať chyby a hriechy, lebo tie treba napraviť, milosrdenstvo je milovať ľudí a ukázať, že nemôžu ísť touto cestou a nakoniec pápež František nazýva pápeža Benedikta XVI otcom a som si istý, že si porozprávali aj o veciach slávenia svätej omše tridentskej liturgie. Múdrosť je skromná a hľadá dobro a zmysel aj toho, čomu momentálne nerozumiem, ale ak niečomu nerozumiem, neznamená to, že si pôjdem svojou cestou! Poslušnosť prináša oveľa väčšie bohatstvo milosti ako naše odhodlanie ísť svojou cestou. Nech to, čo nám ponuka Cirkev aj v dnešných časoch mame aj chuť pochopiť a hľadať zmysel rozhodnutí nášho pápeža Františka!
0
Noemi
teológ
Bohu vďaka za toto prebudenie. Bohu vďaka za pravoverných katolíkov. Bohu vďaka za pravoverných kňazov.
7